Sú vtipné a hrozivé zároveň. Uťahujú si z nás, vysmievajú sa nám, no robia to takým zábavným spôsobom, že sa v ich spoločnosti napokon cítime dobre.
Bizarné postavičky v maľbách mladého maliara Adama Štecha síce na prvý pohľad vyzerajú ako fiktívne figúrky, čo si autor stvoril vo svojej hlave, no v skutočnosti akoby to boli tie isté tváre, čo denne stretávame na uliciach.
Výstava Scarlett a patizóny v bratislavskej galérii Soda je tak trochu ako cirkus – nesie v sebe kus minulosti, patetických póz a zastaraných kostýmov, ale to je len akási vonkajšia pozlátka, ktorá nás má rozptýliť od toho podstatného. Viac než o klaunov jej totiž ide o divákov.
Adam Štech: Děti, 200 x 180, 2014.
Rodinný portrét
Keď vojdete do galérie, je viac než pravdepodobné, že najdlhší čas strávite pred maľbou Deti. A to nielen preto, že pri nej sa celá prehliadka začína a vlastne aj končí.
Zo všetkých vystavených diel je to práve táto maľba, ktorá v sebe spája viaceré z princípov tých ostatných. Na začiatku v nej vidíte iba akúsi podivnú rodinku, čo sa usadila na žltú pohovku a nechala sa odfotografovať. Zrejme by ste tých ľudí nechceli vidieť doma za stolom, všetci majú čudné, ba priam strašidelné výrazy, akoby nepochádzali z tohto sveta.
Ani tá scéna vlastne nekorešponduje s dneškom – kto si dnes domov zavolá fotografa, nedajbože maliara, aby zvečnil jeho krásnu rodinku? Zopár takých je, ale rozhodne je to skôr situácia, v ktorej sa ľudia ocitli v minulosti. Oblečenie týchto však vyzerá ako dnešné. Zdá sa, že ktosi sa ich snaží zvečniť, no evidentne to už trvá pridlho, žena na chvíľu privrela oči, chlapcovi tuhne šija, dievčatko vyzerá unavene a otec práve niečo hovorí.
Adam Štech: Holka, 210 x 155 cm, 2013.
Nuda dnes nie je in
Čo to však znamená? Chcú nám títo tu povedať niečo o rodine? O maľbe? O fotografických momentkách, ktorých už dnes máme v počítačoch gigabajty, no takmer na každej z nich nájdeme podobne podivný strnulý výraz nepripravených?
Znamená to azda, že neustála zastihnuteľnosť prostredníctvom telefónov, mailov a sociálnych sietí z nás vlastne urobila ľudí neschopných sústrediť sa hoci len na jeden krátky moment, kým cvakne spúšť?
Na to by sme sa museli spýtať autora, no pokojne by sa nám mohlo stať, že by nad naším uvažovaním iba mávol rukou ako nad absolútnym nezmyslom. To však vôbec neprekáža – naopak, maľby Adama Štecha sú parádne aj preto, lebo z nich nejde jedna definitívna odpoveď, a zároveň to nie je ani strieľanie slepými.
Skôr to vyzerá tak, že sa autor chce hrať – sám so sebou aj so svojimi divákmi. Dáva nám indície, zavádza nás, z hrôzostrašného robí zábavné a naopak, hlavne, nech to nie je nuda. Lebo nuda dnes rozhodne nie je in.
Adam Štech: Kubistická dáma v červenem, 150 x 125 cm, 2014.
Žiadne istoty
To všetko a ešte oveľa viac viete, keď sa k tejto maľbe vrátite na konci prehliadky výstavy. Medzitým si stihnete všimnúť napríklad to, že Adam Štech má rád kubizmus alebo aspoň niektoré z jeho princípov. Prekladá ich však do dnešnej reči, dnešným divákom, s úplne iným významom, než s akým ich maľoval Picasso. Zjavne má rád aj Tima Burtona a jeho podivné figúrky, zrnitú digitálnu tlač, pixely a koláže, ale i rýchlu, výbušnú maľbu.
Jednotlivé prvky vidno v maľbách, ktoré akoby tvorili dvojice – Chlapeček a Holka, Scarlett a Patizóny, Děti a Díte, Hyena a Antikrist. V každej z nich je nápadnejší jeden či dva zo spomínaných prvkov.
Takto vedľa seba to pôsobí, akoby nás autor vpustil do svojho ateliéru a nechal nás dívať sa, čo všetko ho inšpiruje, keď komponuje svoje obrazy. Nenastoľuje tým však žiaden pocit istoty, skôr len tak máva rukou, že pri ňom si nikdy nemôžeme byť ničím istí.
Adam Štech: Díte, 150 x 135 cm, 2012.
