Systém verejných výziev, nová webová stránka i zmena miesta finálovej výstavy. To je len zopár inovácií, ktoré do Ceny Oskára Čepana prináša nový koordinačný tím na čele s umelcom Tomášom Džadoňom.
Pri debatách o tom, čo všetko by na tejto cene mohlo byť inak, sa v kuloároch výtvarnej scény preliali litre vína. Širokej verejnosti to mohlo byť jedno, no výsledkom týchto bezcieľnych dialógov bol i fakt, že toto ocenenie roky fungovalo v rámci akejsi bubliny, iba pre uzatvorenú spoločnosť teoretikov, kurátorov a umelcov. A dokonca i medzi nimi sa čoraz častejšie objavovali hlasy po reforme.
Umelec Tomáš Džadoň sa do finále Ceny Oskára Čepana, ktorá je určená pre umelcov do 35 rokov, dostal dvakrát. Kriticko-ironický komentár k celému oceneniu pritom zakomponoval aj do svojho finálového diela v roku 2012.
Niekto mohol mať pocit, že sa predsa nemal hlásiť, keď s fungovaním súťaže nesúhlasí, alebo že sa mu už ľahko kritizuje, keď je vo finále, no on to, zdá sa, myslel o trochu vážnejšie.
Keď sa tento rok dozvedel, že post koordinátora ceny je voľný, ozval sa riaditeľke súťaže Bohdane Hromádkovej. Po pár týždňoch si podali ruky a on do nového tímu prizval kurátorku Barboru Šedivú, grafického dizajnéra Borisa Meluša a hovorí, že sa neuspokojí s malými zmenami. A aj preto je toto jedna z najlepších správ na domácej umeleckej scéne.
Tomáš Džadoň vytvoril pre výstavu finalistov Ceny Oskára Čepana 2012 modlitebný valec. Do vnútra vložil imaginárny rozhovor s literárnym vedcom, ktorého meno je v názve ceny.
Čepan vás potrebuje
Ako to funguje
Cena Oskára Čepana
súťaž vznikla v roku 1996
organizátorom je Nadácia – Centrum súčasného umenia, v minulosti sa však organizátori i názov ceny menili
podmienkou účasti umelcov je vek do 35 rokov a ukončené štúdium
porota vyberá štyroch finalistov, o víťazovi rozhoduje na ich spoločnej výstave
víťaz získa 2600 eur, pobyt v New Yorku a po návrate samostatnú výstavu
umelci sa môžu prihlásiť do 8. júna, víťaza sa dozvieme v októbri
viac na oskarcepan.sk
Na začiatku vypracoval Tomáš Džadoň analýzu, v ktorej šéfke súťaže spísal, čo všetko by sa dalo zlepšiť. „Bolo toho veľmi veľa – od problémov s priestorom výstavy, cez slávnostný ceremoniál, financovanie až po absenciu histórie ocenenia, alebo napríklad to, že cena ďalej nepracuje so svojimi laureátmi. Vlastne mi prišlo až neuveriteľné, že niečo, čo existuje devätnásť rokov, môže mať toľko nedostatkov,“ hovorí Džadoň.
Mnohé z nich sú práve organizačného charakteru – doteraz napríklad cena nemala vlastnú webovú stránku. Figurovala iba v rámci stránky Nadácie – Centrum súčasného umenia, ktorá je hlavným organizátorom.
Dnes je už spustená stránka oskarcepan.sk, ktorá prichádza aj s novým systémom na prihlasovanie.
Doteraz sa umelci hlásili buď sami, alebo ich navrhovala Rada nominátorov. Dnes môže prakticky ktokoľvek verejne vyzvať ktoréhokoľvek umelca, aby sa prihlásil a zverejniť to na sociálnych sieťach. „Vnímam to ako také kamarátske poštuchnutie, dodanie odvahy, aby sa ten umelec prihlásil a zároveň to priťahuje pozornosť divákov, ktorých cena naozaj potrebuje,“ hovorí Tomáš Džadoň.
Dielo Radovana Čerevku, ktorý získal Cenu Oskára Čepana vlani. Výstava finalistov bola v Pisztoryho paláci v Bratislave.
Kto rozhoduje, kto víťazí
On sa do finále dostal dvakrát. Prvý raz v roku 2009 vraj naozaj túžil zvíťaziť, v roku 2012 to už vnímal inak: „Považoval som za dôležité definovať, aký má tá cena význam a sám si pritom odpovedať na otázku, čo pre mňa znamená a či sa za ňu oplatí bojovať.“
Najmä od mladších umelcov vraj cítil akúsi nevôľu voči cene a preferenciám neokonceptuálneho či postkonceptuálneho umenia, ktoré bolo v posledných ročníkoch vo výraznej prevahe oproti ostatným.
„Do veľkej miery to ovplyvňuje zloženie poroty, ak sa dlhodobo pohybujete v rámci kritikov, ktorí majú podobné zmýšľanie, odráža sa to aj vo výsledkoch ich hodnotenia,“ hovorí Džadoň.
Tento rok ešte síce porotu zmeniť nemôžu, vlani jej členov zvolili na dvojročné obdobie, do budúcnosti sa i tu ráta so zmenou.
„Vytvorili sme poradný orgán, v ktorom sú zástupcovia rôznorodých oblastí umeleckej scény, ktorí budú rozhodovať o zložení poroty tak, aby bola vyvážená a zároveň sa budú podieľať na formovaní charakteru súťaže.“
Videoinštalácia Miry Gáberovej, ktorá získala cenu v roku 2012. Výstava finalistov sa konala v Umelke.
Nepôjdeme českou cestou
Kurátorka Barbora Šedivá má aj bohaté skúsenosti z českej scény, kde funguje obdobná súťaž Cena Jindřicha Chalupeckého. „Tam je situácia iná, môžu tam stavať na dlhodobej kvalite ceny. Vydali sa cestou akejsi umeleckej elity, ktorej sa dá, okrem kvalitnej výstavy, 'dotknúť' i cez rôzne sprievodné aktivity,“ hovorí Barbora Šedivá.
To, že u nás ani po rokoch neexistuje žiaden konkrétny koncept súťaže, však považuje skôr za výhodu. „Nezväzuje nám to ruky, môžeme skúsiť cenu viac otvoriť a experimentovať.“
Za jednu z najdôležitejších vecí považuje nový tím aj komunikáciu ceny smerom navonok. „Vždy som bol rád, že u nás existuje súťaž, ktorá oceňuje či motivuje mladých umelcov a ako odmenu im ponúka okrem peňazí aj stáž v New Yorku a samostatnú výstavu, no väčšinou som to len tak náhodne zachytil, že už je opäť niekde výstava finalistov. Ďalšie spájanie si víťaza so súťažou a výstavou už bolo nad moje sily. Zdalo sa mi to ako premárnený potenciál, napríklad i z hľadiska širšej diskusie o tom, čo je vlastne to aktuálne slovenské umenie,“ hovorí grafický dizajnér Boris Meluš. „Nevravím, že sa z mladých umelcov majú robiť superstar, ale spôsob ich rozmýšľania a tvorby je často veľmi zaujímavý a bola by škoda uzavrieť ho do ulity bielych stien galérie.“
Tomáš Rafa zvíťazil v roku 2011. Výstava finalistov sa konala v Cvernovke.
