Nemusíte vedieť, koľko rokov sa venuje grafickému dizajnu ani koľko ľudí pracuje v jeho štúdiu, no isto viete, ako vyzerá jeho práca. Stačí, že napríklad pozeráte Českú televíziu alebo občas idete do Prahy, Ostravy, alebo na slávny karlovarský festival, pre ktorý robí Studio Najbrt plagáty už dvadsať rokov. „Dizajn nemôže zmeniť chod sveta, ale môže mať naozaj veľký vplyv na tých, ktorí sa s ním stretávajú,“ hovorí ALEŠ NAJBRT. V nedeľu príde o dizajne rozprávať aj do Bratislavy na konferenciu By Design.
Sloganom konferencie je veta: Ako dokáže dobrý dizajn čokoľvek zmeniť k lepšiemu. Súhlasíte s tým?
„Dobrý dizajn naozaj môže zlepšiť prostredie, v ktorom sa pohybujeme. Dokonca môže vytvoriť určitú harmóniu a životný pokoj, môže pomôcť v orientácii človeka. Dobrá typografia zasa ovplyvňuje naše celkové vizuálne vnímanie. Keby som si myslel opak, nerobil by som to, čo robím. A pri niektorých zákazkách mám obzvlášť tento pocit – že naša práca môže mať naozaj veľký vplyv na ľudí, oveľa väčší, než si oni sami uvedomujú. Napokon, stretávajú sa s ňou aj niekoľkokrát denne. Nemyslím si však, že by mal dizajn schopnosť zmeniť svet, to nie.“
Kedy ste si uvedomili, že dizajn môže mať takýto vplyv na ľudí?
„Pred mnohými rokmi sme robili logo pre český Telekom, ktoré sa napokon nerealizovalo, ale práve vtedy sme si to začali všímať. To logo vyzeralo ako téčko s úsmevom a celý vizuál bol vlastne veľmi pozitívny. Bolo to začiatkom 90. rokov, v čase akejsi nervozity a divokého kapitalizmu, keď sme reálne začali premýšľať nad tým, že ak sa to logo podarí uviesť do praxe, tak to bude mať určitý vplyv na ľudí. Keď sa na vás niečo usmieva, tak vás to ovplyvňujete, či chcete, alebo nie.“
Jeden z plagátov karlovarského filmového festivalu z dielne štúdia Najbrt, o ktorých bude Aleš Najbrt rozprávať aj na bratislavskej By Design konferencii.
Zmenil váš život dizajn k lepšiemu?
„Neviem, ako odpovedať na slovo zmenil – túto prácu robím asi od pätnástich rokov, nič sa teda u mňa nemenilo. Čím ďalej, tým viac si však uvedomujem, že mi robí ohromnú radosť to, že môžem robiť tvorivú prácu a že za mnou niečo zostáva. Že priamo v čase môžem vidieť výsledky. Toto nie je možné pri každom povolaní a ja si uvedomujem, že je to nesmierne dôležité v mojom živote, lebo mi to prináša isté uspokojenie. Každý sa nejako snaží žiť svoj život, robiť nejakú prácu – keď si však uvedomíte, že vás napĺňa, je to fajn pocit. Navyše dizajn je naozaj ten druh práce, ktorý si skrátka treba odsedieť a odpracovať. Niekedy si vravím, že by sa to mohlo dať urobiť rýchlejšie, aby som mal viac času na oddych a na premýšľanie, ale tak to nefunguje.“
Hovoríte si to často?
„Ale nie, nie až tak často.“ (smiech)
Sledujete na sebe zmeny vlastného štýlu či dôvodov, pre ktoré robíte dizajn?
„Neustále sa to vyvíja – do istej miery sa vyvíja môj grafický štýl, ale i pohľad na dizajn – na to, čo od neho chcem a čo ním môžem dať druhým.“
Keď ste študovali písmo a knižnú grafiku v 80. rokoch, počítače boli ešte len budúcnosťou. Čo z vecí, ktoré ste využívali vtedy, používate dodnes?
„Nie som dizajnér novej generácie, ktorá premýšľa s počítačom v ruke, to je fakt. Tiež to tak síce niekedy robím, ale oveľa častejšie si skicujem ceruzkou. Myslím, že vedieť nakresliť písmeno nemôže byť na škodu. Čím viac máte prostriedkov, ktorými sa viete vyjadriť, tým ste slobodnejší. Stále prebieha pomerne živá debata, či je pre grafikov, dizajnérov, či dokonca výtvarníkov dnes ešte potrebné čosi vedieť nakresliť. Ja myslím, že je, lebo tým človek získava cit pre vizuálno. Cítite tie veci, učíte sa ich spoznávať, učíte sa spoznávať históriu umenia a zároveň si to sami skúšate, ohmatávate si prírodu, dostávate do krvi proporcie, vyváženosť a podľa toho môžete veci posudzovať. Je to dôležité, ale netvrdím, že bez toho to nejde.“
Studio Najbrt vytvorilo aj vizuálnu identitu hlavného mesta Českej republiky.
Ako to vyzerá, keď k vám príde klient?
„Najprv sa vždy snažíme sformulovať, čo robíme, pre koho to robíme a komu to má slúžiť. Dlho sa o zadaní rozprávame, lebo si myslíme, že na prvom mieste je hlava a až potom ruky. Toto je taký veľmi zjednodušený základ, každá zákazka má však veľmi špecifické detaily. Iné je robiť logo pre banku a iné pre rockový klub.“
Skúsme to konkrétne, ako sa, napríklad, do loga Ostravy dostali tri výkričníky?
„Keď sme na tom logu robili, išli sme do Ostravy a strávili tam niekoľko dní, aby sme sa o nej dozvedeli čo najviac. A jedna z vecí, ktoré sme zistili, bola, že tí ľudia sú celkom iní než v Prahe a zároveň iní než v Brne. Z Brna sa možno trochu so závisťou pozerajú do Prahy, Ostravania to nerobia. Majú špecifický humor a nie sú zakomplexovaní – aspoň taký dojem som získal. Dojem akýchsi svetských ľudí, ktorí idú po 'matějskej pouti', majú na ruke obrovský prsteň a vôbec sa zaň nehanbia, hoci pre cudzinca je to trochu smiešne aj trochu trápne, ale oni ho tam majú a hrdo ho ukazujú. A presne to sú tie výkričníky v logu. Značky s jedným výkričníkom existujú, ale s troma? To je už predsa tiež trochu veľa. No pre Ostravu je to akurát, oni skrátka potrebujú kričať.“
Mesto Ostrava dostalo do loga tri výkričníky.
Ujalo sa logo medzi domácimi?
„Prvé reakcie boli veľmi rôzne – pozitívne, ale i veľmi negatívne. Nepáči sa všetkým, to ani nejde, ale veľa ľudí ho prijalo a to, čo sme chceli, sa podarilo. Nechceli sme totiž urobiť logo pre inštitúcie, ale pre všetkých v Ostrave. Keď dnes vidím, že si tam niekto otvorí zelovoc a na štítok napíše 'čučoriedky!!!' alebo keď idú demonštranti do ulíc s transparentmi, na ktorých sú tiež tieto tri výkričníky, tak mám radosť. A dostalo sa mi dokonca do rúk aj svadobné oznámenie, na ktorom bolo áno s troma výkričníkmi, aby bolo všetkým jasné, že sa berú Ostravania. Takýchto príkladov mám veľa a veľmi sa z toho teším.“
Čo keď nejaké logo či značka nefunguje? Preberáte chyby, hľadáte, čo ste mohli urobiť lepšie?
„Samozrejme, tomu sa človek nevyhne. Často je to však aj preto, lebo v našom prostredí sa nedodržujú pravidlá. Neexistuje rešpekt k práci niekoho iného a k autorstvu. Keď raz urobíme logo, tak je vysádzané konkrétnym písmom, konkrétnou farbou, existuje k nemu celý manuál, ako ho používať, no často sa to celé porušuje. V prípade ostravského loga sme to však urobili tak, že jeho ťažisko je v niečom inom než konkrétnom fonte. Je jedno, či ho napíše dieťa kriedou na cestu, alebo ho ktosi pripíše k svojmu menu, aby bolo jasné, že je z Ostravy. Samozrejme, že má aj konkrétne parametre, ale zároveň je veľmi slobodné.“
Plagát k 42. ročníku karlovarského festivalu.
Často sa stretávate s porušovaním pravidiel, ktoré dáte klientom?
„Deje sa to, niektoré veci sa zlepšujú, iné zhoršujú. Čo je však dôležité – vnímanie a vkus tých, čo nám dávajú prácu, sa vyvíja dobrým smerom, a to je dôležité. Nie je to vôbec ideálne a ja si často hovorím, ako je možné, že ten človek nevidí, že to, čo má, je hrozné, a to, čo mu ponúkame, je oveľa lepšie. Ale ja som optimista, veci idú správnym smerom.“
Sú situácie, v ktorých sa s klientom nedohodnete, lebo nenájdete porozumenie?
„Áno.“
Je ich veľa?
„Nie.“
Vracajú sa, keď sa poučia?
„Stáva sa to. Niekto príde, nevezme našu prácu, lebo sa mu to napríklad zdá priveľmi drahé, hoci my vieme, že tým v konečnom dôsledku ušetrí. Ide niekam inam a po čase sa vráti a povie, že bol hlúpy a mal vziať našu ponuku.“
Máte potrebu vysvetľovať, obhajovať svoju prácu?
„Keď mám pocit, že je to dôležité, tak vysvetľujem. Ale ak v tom nevidím zmysel, tak nie. Veľmi rád sa bavím s ľuďmi a diskutujem, ale nerád reagujem na povrchné tvrdenia, ktoré nie sú založené na realite a faktoch. Dnes sa to však deje často – ľudia akoby nemali problém povedať hocijakú hlúposť. Kedysi to tak nebolo. Dnes nám však internet umožňuje bez akejkoľvek zodpovednosti či hanby tresnúť do sveta čokoľvek agresívne či hlúpe a, žiaľ, mám pocit, že sa to prenáša už aj do médií. Kedysi som ich bral tak, že tam si ľudia naozaj dávajú pozor, čo napíšu a povedia, dnes ten pocit nemám. Akoby sa hodnota slova devalvovala.“
Akú úlohu majú v procese tvorby loga, plagátu či značky emócie, pocity a intuícia? Dokážete sa na ne spoľahnúť, alebo rozhodujú skôr racionálne podané fakty a skúsenosti?
„Myslím, že z našej práce je vidieť, že pracujeme s oboma.“
Dnes tvorí vaše štúdio šestnásť ľudí, podľa čoho si vyberáte spolupracovníkov?
„Vyberám si podľa toho, či sú talentovaní, či sú pracovití a či sú schopní spracovať rôzne typy úloh. To je dosť dôležité, keďže nerobíme iba knižný dizajn, ale aj všeličo iné. Preto potrebujem tvárne osobnosti, schopné prechádzať z úlohy na úlohu. A mám pritom rád, keď s niekým spolupracujem dlho, nemám rád, keď sa tím často mení. Chodia k nám aj ľudia na stáže a prax, to je tiež niekedy zaujímavé a často tu mnohí z nich aj zostávajú.“
Dlhodobo spolupracujete s karlovarským festivalom. Každý rok sprevádza odhalenie vizuálu z dielne vášho štúdia živá debata. Ako to pri jeho tvorbe funguje – hádžete si mincou, kto dostane možnosť urobiť ho?
„Je to pre nás dôležitá zákazka – s festivalom spolupracujeme už dvadsať rokov a ja nechcem, aby boli výsledky našej práce strnulé. Chcem, aby sa to vyvíjalo, aby to vždy ľudí prekvapilo, to je veľmi dôležité – a preto u nás dostáva šancu viac dizajnérov. Je to skôr vec náhody, čí návrh napokon uspeje, nie je to tak, že niekoho vyberiem. Vždy predkladáme viac návrhov a jeden sa vyberie.“
Máte viac takýchto dlhodobých klientov? Ovplyvňuje to výsledok práce?
„Áno, máme. Ešte dlhšie než s festivalom robíme s Jakubom Špalkom a jeho divadlom Kašpar, vlastne už od roku 1991. Viac ako desať rokov robíme s PPF a fotografom Jozefom Koudelkom, posledné roky úzko spolupracujeme s Galerií Zdenka Sklenáře, alebo so spoločnosťou Ambiente, kde nejde ani tak o dlhý čas, ale intenzitu nášho vzťahu. Veľmi ma teší spolupracovať s niekým dlho a platí pritom, že čím dlhšie to je, tým väčšiu zodpovednosť za výsledky našej práce pociťujem. Možno je to paradoxné, ale nikdy nemám ten dojem, že to máme isté a ani v štúdiu nikdy nemáme takú atmosféru – že by sme niečo mali isté.“
Grafický dizajn robíte tridsaťpäť rokov, to vám už asi dáva sebavedomie, nie?
„To áno, mám skúsenosti a tie aj využívam. Nemôžem však povedať, že by som nerobil kompromisy – bez nich to nejde. Niekedy zistíte, že sú na prospech veci, hoci ste predtým neverili, že by to tak mohlo byť dobré. Skúsenosti sú dôležitá vec, ale stále sa musím učiť. Keby som to nerobil, nebol by som tam, kde som.“
Na stránke máte citát kritika Ricka Poynora, ktorý hovorí, že pri vašom štúdiu sa mu ako prvá vybaví zábava. Snažíte sa nebrať si priveľa práce, aby vás neudusila?
„Samozrejme, že občas máme veľa práce a prestáva to byť zábava, ale my sa snažíme, aby to nebolo pričasto. Pred siedmimi rokmi sme vydali knižku, ktorá sa volá Život, šťastie, prekvapenie a trochu to reflektuje to, čo si u nás dosť uvedomujeme, a to je, že v práci trávime naozaj veľa času a chceme, aby to pre nás bola radosť, aby nám prinášala šťastie a aby sme sa navzájom stále dokázali prekvapovať – tým, čo vymyslíme a urobíme. V tom vidím zmysel toho, čo robíme.“
