Knižný piatok
Skutočnosť opäť predbehla akúkoľvek fikciu, hoci v tomto prípade má v Sorokinovi vážneho konkurenta.
Čítať knihu Vladimíra Sorokina (1955), enfant terribla postsovietskej postmodernej post-prózy s názvom Telurie (Pistorius + Olšanská), sa dá dnes, v ére rasPutinizácie – iba so sympatiami.
Autor sa naozaj vypäl k ohromnému fabulátorskému výkonu, ktorému dal tvar takmer 300-stranového románu. Živelné až burleskné rozprávanie je zdanlivo bohapustým vymýšľaním, v pozadí je však veľmi racionálny autorský plán a rozprávačská disciplinovanosť. Táto próza je fantasy, gotickým románom, katalógom všetkých možných žánrov, dystópiou, sociálnou satirou, vykalkulovaným bestsellerom a zároveň krutou paródiou naň.
Na záložke sa ako inšpirácia síce spomína Eco, krstných otcov by sme však mohli hľadať skôr v Swiftovi či Vonnegutovi. Veru, také mrazivé posolstvá zabalené v zábavných a šarmantných formuláciách sme naposledy čítali v Bitúnku č. 5 alebo Raňajkách šampiónov.
Ale hviezda ruského undergroundu a zároveň knižného popu ide ešte ďalej, v jeho prípade hlbšie: do temnoty, skepsy, bičujúcej irónie. Už prvá veta je provokujúca i prorokujúca: „Je čas otřást stěnami kremelskými!“ A potom sa už na čitateľa valia bonmoty a mrazivo presné charakteristiky Ruska i Sovietska: „Na světe není jiný národ, jemuž by vlastní život byl tak lhostejný.“ Alebo: „Rusko tu bylo jen proto, aby světu udělilo velkou lekci. A Rusko lekci udělilo. Takovou, že z toho vstávají vlasy na hlavě.“
Dej tejto vymyslenej prózy sa odohráva síce v roku 2054, ale zdá sa, že autor mal dobrý nos aj intuíciu. Najnovšia Putinova iniciatíva odstrániť vulgarizmy z ruského jazyka geniálne korešponduje so Sorokinovou fikciou: „Můj nebožtík tatík mi vykládal, jak se u nich ve škole za slovo internet muselo klečet na hrachu.“
Zdá sa, že nositelia priezviska Sorokin majú v ruskom myslení výsadné postavenie: Pitirim Sorokin je autorom ešte aj dnes zaujímavej sociologickej analýzy Kríza nášho veku a Vladimir Sorokin reflektuje deje, o akých sa jeho predchodcovi ani v tých najhorších víziách nesnívalo.
Rusko je tu vykreslené v boschovských vidinách ako nová SSSR (Stalinská sovietska socialistická republika), zjavuje sa tu aj Uralská demokratická republika (a to originál vyšiel už v roku 2013). Nebyť tohto podtextu, z ktorého tuhne krv, bol by to román nesmierne zábavný, čítavý, takpovediac ľudový. Sorokin svojou najnovšou burleskou potvrdzuje renomé jedného z najprenikavejších mozgov svojej krajiny a jedného z najrafinovanejších štylistov súčasnej svetovej prózy. K tomu prispieva aj kongeniálny preklad Libora Dvořáka.
