Americký dramatik a scenárista MARTIN CASELLA prišiel na Slovensko kvôli svojej hre Írska kliatba. Premiéra je 16. mája v divadle Aréna.
Vedeli ste vôbec, kde je Bratislava, keď vás z divadla zavolali?
„Hostiteľov som prekvapil, že som si všeličo o vašom meste naštudoval. Robím to vždy, keď niekam cestujem.“
A čo ste si teda o Slovensku pred príchodom zistili?
„Páčil sa mi príbeh o korunovačnom kopčeku a Márii Terézii. Som milovníkom histórie.“
Preštudovali ste si aj históriu penisu pred tým, ako ste o ňom začali písať hru?
„Sliedil som po webových stránkach, zisťoval som, čo si muži myslia o tomto probléme. Chcel som napísať hru o tom, že všetci máme na sebe niečo, čo neznášame. Ja som napríklad dlho nenosil krátke rukávy, lebo som mal na rukách tukové hrčky. Keď som sa pozrel do zrkadla, videl som len ich. Naša producentka si zasa namýšľala, že je obézna, pritom mala nohy ako koľajnice.“
Mohli ste hovoriť o ľubovoľnom inom nedostatku, malé penisy sú však dobrým marketingovým ťahom, či nie?
„Pri prvej premiére som sa snažil byť decentný a neprezrádzať dopredu, o čom celá hra je, hoci môj agent ma presviedčal, že to musím urobiť, ak chcem zaujať medzi toľkými produkciami v New Yorku. Ale nakoniec hra fungovala aj tak. Jej téma sa hneď rozchýrila a za tri dni bolo vypredané.“
Pre aký typ publika je určená vaša hra?
„Viem určite, že ženy sa na nej smejú. Často sú to aj starší ľudia, ktorí sa možno o týchto veciach v mladosti nerozprávali, nachádzajú sa v nej aj mladí so svojimi komplexmi. Asi to nie je celkom hra pre konzervatívnejších ľudí, hoci moja mama sa na nej dobre zabávala.“
Páči sa vám slovenský plagát k vašej hre, ktorého najdôležitejšia časť je akoby odtrhnutá?
„Je šikovne urobený. Dal som ho na internet a za hodinu ho pozrela stovka kamarátov. Jeden z hercov, ktorý hrali v mojej hre v New Yorku, mi napísal, že takto mal vyzerať aj náš plagát.“
Prečo sú naše fyzické dispozície také dôležité?
„Vyrastal som v Los Angeles, kde je imidž všetkým. Posudzujú vás podľa toho, aké máte auto či dom a ako vyzeráte. Kedysi mi priateľky hovorili, aké ľahké to my muži máme – dáme si tričko a je to v poriadku, kým ich hodnotia podľa výzoru pomaly už v pôrodniciach.“
Muži dlho neboli vnímaní ako krásne objekty tak ako ženy.
„Za posledných pätnásť rokov sa aj to zmenilo. Odrazu všetci muži chodia do fitka a trávia tam štyri-päť hodín denne. Teraz musíte sťahovať košeľu ešte aj pri konkurze na nejakú reklamu. Sú dokonca produkcie, kde hrajú herci celý čas hore bez. Kedysi sa herci na rolu pripravovali tak, že sa duševne koncentrovali, cvičili si hlas, dnes posilňujú. Aj Putina si mnohí Američania všimli až vtedy, keď sa zobliekol do pol pása a nechal sa nafotiť na poľovačke.“
O čom je vlastne vaša hra?
„Keď začínam písať hru, vždy sa snažím definovať si jedno kľúčové slovo. Tentoraz to bolo maskulinita. Už desaťročia sa síce hovorí, že by muži mali byť dobrí otcovia, nežní partneri, ale v konečnom dôsledku nás stále hodnotia podľa niečoho iného. Práve čítam knihu o 30. rokoch v Hollywoode a narazil som na rozhovor s bývalou ženou Clarka Gabla, najväčšej hviezdy tých čias. Vyjadrila sa, že ’tam dole toho veľa nemal’. Aké bláznivé niečo také hovoriť! Akoby sme spochybňovali jeho mužnosť!“
Je táto otázka dôležitejšia pre mužov či pre ženy?
„Zrejme pre mužov. Väčšina žien sa len s prekvapením pýta, prečo sme tým takí posadnutí. Muži si však myslia, že práve ’to’ ich robí mužmi. Je to smiešne, ale poniektorí tomu skutočne veria.“
Je lepší malý či veľký?
Prečítajte si viac o hre v rozhovore s režisérom Jurajom Bielikom >>
Hru ste nazvali Írska kliatba. Skutočne niečo také existuje?
„Mám niekoľko priateľov, ktorí sú presvedčení, že majú najmenší penis v Amerike. Preto by nikdy nešli do fitka ani na rande, obrovským spôsobom ich to obmedzuje. Práve na nich som pri písaní tejto hry myslel.“
A podľa čoho by mali byť muži hodnotení?
„V tomto som trochu sentimentálny. Stále sa mi zdá, že by nás mali hodnotiť podľa toho, aké veci robíme, či sme slušní, alebo nie, a teraz to nemyslím v konzervatívnom zmysle. Môj otec bol vždy veľmi zdvorilý, naučil som sa to od neho. S ľuďmi, ktorí všetko len ofrflú a sú na iných nepríjemní, radšej nechodím ani do reštaurácií. Kritérium slušnosti je pre mňa napríklad aj to, či ľudia robia aj nejakú dobrovoľnícku prácu. Ja napríklad učím v špeciálnej škole pre rôzne hendikepované skupiny. Chcem, aby tie deti dokázali o svojom živote rozprávať, ba písať aj hry.“
Ak nás niečo naučilo vnímať ľudí podľa výzoru, tak to bol práve Hollywood. Teda filmy, na ktorých ste sa aj vy podieľali.
„Máte pravdu... Už prvú hollywoodsku hviezdu Rudolpha Valentina kritizovali za to, že sa správal nežne k ženám a spochybňovali ho ako muža.“
Je vaša hra akousi mužskou verziou známych Monológov vagíny?
„Niektorí kritici to tak vnímali. Potešili sme sa tomu, pretože sme to mohli marketingovo použiť. Obe hry sa dotýkajú istého tabu, časť hry Evy Enslerovej je však aj o zneužívaní žien.“
Nemali ste problém pri obsadzovaní hercov?
„Z newyorskej produkcie jeden z hercov odišiel s tým, že nedokáže o týchto veciach hovoriť.“
V poslednom čase vzniká viac hier, ktoré hovoria len o mužoch či len o ženách. O čom hovorí takýto trend?
„Nemám na to odpoveď. Začínal som s hrami, v ktorých mali hlavné postavy ženy. Herečkám sa zvyčajne páčilo, ako ich portrétujem. Toto je moja prvá hra o mužoch, nebol som na to predtým zvyknutý.“
Nie sú svety mužov a žien čoraz viac oddelené?
„Nikdy som nad tým nerozmýšľal, ale prinajmenšom politicky je naša americká spoločnosť rozdelená azda najhlbšie od občianskej vojny Severu proti Juhu. Dochádza ku ’balkanizácii’ viacerých tém, ako tomu my hovoríme. Rozdelené sú dokonca aj filmy podľa cieľových skupín. Máme akčné filmy, romantické komédie, rodinné filmy... Poznáte delenie na štyri kvadranty? Mladí, muži, ženy a ľudia nad päťdesiat? Teória znie, že ak sa trafíte do niektorého z týchto segmentov, komerčne uspejete.“
Určite sú aj výnimky.
„Filmy ako Titanic prechádzali všetkými týmito kategóriami. Boli dostatočne dobrodružné aj pre tínedžerov, ale zároveň mali aj výraznú mužskú i ženskú postavu spojenú príbehom lásky. Alebo Kráľova reč. Na tento film chodili aj tínedžeri. Aj Čeluste či Hviezdne vojny boli kedysi pre všetkých divákov. Ak sa niečo uchytí mimo týchto rámcov, producenti to zvyčajne považujú za náhodu.“
Lenže dnes je už rozdelená ešte aj detská literatúra. Existujú knihy len pre chlapcov a len pre dievčatá.
„Trochu ma to hnevá. Aj mňa tlačia do toho, aby som sa obracal len na isté publikum. Kedysi sa ma jeden agent opýtal, čo vlastne robím. Odpovedal som, že píšem hry, ale aj scenáre pre film. Jednoducho ma bavia ľudské príbehy. Musíte robiť iba jednu vec, inak vás nebudem môcť predať, upozornil ma. Ja však píšem to, čo potrebujem zo seba dostať. Možno sa však ešte vrátime do čias, keď budeme písať obyčajné príbehy pre všetkých.“
Kedy sa to celé začalo?
„Zvýraznilo sa to v posledných tridsiatich rokoch. Asi aj vďaka počítačom, s ktorými sa viete dopátrať k informáciám pre veľmi úzku záujmovú skupinu. Existuje množstvo špecializovaných televíznych kanálov, na ktorých môžete pozerať len to, čo chcete. Ak máte naladené Murdochove Fox News, žijete v bubline, nič iné pre vás neexistuje. Ja však potrebujem vidieť rôzne filmy, čítať rôzne časopisy.“
Tri roky ste spolupracovali so Stevenom Spielbergom ako jeho asistent. Viete povedať, čo ho motivovalo k tvorbe?
„Nemyslím, že by to boli peniaze, nakoniec, dnes je až smiešne bohatý. On jednoducho miluje príbehy, rád ich rozpráva tak, aby sa na nich ľudia zabavili.“
Prečo sú jeho filmy také úspešné?
„Pretože nám ponúka niečo, čo bežne nezažívame. Kto býva v dome, v ktorom straší? Kto stretol mimozemšťana alebo dinosaura? Spielberg vyrastal v predmestskej štvrti, kde sa nič mimoriadne nedialo. Preto posiela svojich hrdinov do ponoriek a necháva ich preskakovať vagóny idúceho vlaku.“
Hrali ste vo filme Poltergeist podľa jeho scenára. Dával vám hercom nejaké inštrukcie?
„Aby sme boli čo najnormálnejší, aby sme na divákov pôsobili ako ich susedia od vedľa.“
Spielberg má narážku na mimozemšťanov v mnohých svojich filmoch, verí na nich?
„Zaujímavé. Nikdy som si to neuvedomil, ale je to pravda. Tých ’chlapíkov’ má ešte aj vo filme Mníchov, ktorý mám veľmi rád. Mal by som si urobiť fotku vášho Ufa na moste a poslať mu ju.“
