SME
Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

Dobre, že mi ten kožuch ukradli

Dramaturg, režisér, prekladateľ, publicista a politik Martin Porubjak oslavuje zajtra sedemdesiat rokov.

Martin Porubjak (18. 5. 1944 Bratislava), dramaturg a režisér, vyštudoval VŠMU, kde je dnes profesorom. V roku 1968 spoluzakladal Divadlo na Korze, po roku 1971 niekoľko rokov nesmel pôsobiť v divadlách. V roku 1989 spoluzakladal VPN, v rokoch 1991 až 199Martin Porubjak (18. 5. 1944 Bratislava), dramaturg a režisér, vyštudoval VŠMU, kde je dnes profesorom. V roku 1968 spoluzakladal Divadlo na Korze, po roku 1971 niekoľko rokov nesmel pôsobiť v divadlách. V roku 1989 spoluzakladal VPN, v rokoch 1991 až 199 (Zdroj: SITA)

„Nikdy Martinčanom nezabudnem, že ma v 70. rokoch ako zakázaného dramaturga prichýlili a anonymne a načierno mi umožnili zostať pri divadle,“ hovorí MARTIN PORUBJAK. On sa im odvďačoval skvelou prácou, aj vďaka ktorej sa martinské divadlo prezentovalo nezabudnuteľnými inscenáciami. Takými boli aj Dotyky a spojenia od Pierra Marivauxa v roku 1988 a Baal Bertolta Brechta o rok neskôr. Keď potom po revolúcii tieto predstavenia triumfovali na prestížnom festivale Fringe v Edinburghu, Porubjak, medzičasom už dramaturg SND a momentálne prvý podpredseda slovenskej vlády, si vypýtal od premiéra Čarnogurského dovolenku, aby mohol byť v Škótsku so „svojimi“ Martinčanmi.

Skryť Vypnúť reklamu

Vysokoškolské štúdium ste absolvovali v šesťdesiatych rokoch, ktoré v socialistickom Československu priali umeniu a kultúre podstatne viac než predošlá dekáda či tie ďalšie dve nasledujúce, pookupačné. Aj to prispelo k tomu, že ste sa rozhodli práve pre divadlo?

Nevedel som si predstaviť iné štúdium. Maturoval som ako sedemnásťročný a už niekoľko rokov som bol divadlom fascinovaný. Chuť naň mi vlastne urobil otec, ktorý po nástupe komunistov k moci sa zrazu ocitol medzi opravármi hromozvodov, a táto profesia ho zaviala do Prahy. On síce aktívne nemal nikdy nič s divadlom, ale miloval ho, zaujímal sa o všetky súbory, od vtedy vznikajúcich divadiel malých javiskových foriem až po tie takzvané kamenné. Od Reduty a Semaforu cez Divadlo Na zábradlí až po Národné. Priatelil sa s Ivanom Vyskočilom, Jiřím Suchým a ďalšími dôležitými ľuďmi a mňa brával všade so sebou.

Skryť Vypnúť reklamu

Divadelný štrajk v roku 1997. FOTO - PETER PROCHÁZKA

Študovali ste na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, nebola v hre, so zreteľom na otcovo pôsobenie v Prahe, aj tamojšia Divadelná akadémia múzických umení?

Som rodený Bratislavčan, tu som vyrastal, a tak som šiel automaticky na VŠMU. Otec, samozrejme, preferoval Prahu, a už som mal aj vybavený prestup na DAMU, no mama nesúhlasila, a tak som zostal doma.

Asi ste neoľutovali, škola mala výborné renomé. Pamätníci spomínajú na študentské predstavenia v Redute, kde jej malá sála bola vlastne školským divadlom a kde sa hrali tituly úspešné aj na zahraničných festivaloch.

Takým bola nesporne inscenácia starého textu Pavla Kyrmezera Komedia česká o bohatci a lazarovi v réžii Milana Sládka, s ktorou sme zvíťazili na prestížnom festivale v Nancy a potom sme ju hrali v Paríži, Istanbule a ďalších metropolách. To bola naozaj veľká sláva.

Skryť Vypnúť reklamu

Ale vás dosť lákala aj absurdná dramatika, nie?

V druhom ročníku sme si Mariánom Labudom, Stanom Dančiakom, Pavlom Mikulíkom a jeho bratom Petrom, študujúcim réžiu, vymysleli, že sa pokúsime inscenovať aj niečo mimo toho, čo určoval školský plán. Vybrali sme si dve jednoaktovky Slawomira Mrožka Veselica a Streap-Tease, ktoré som preložil z poľštiny, a vyrazili sme do Reduty vybaviť si „partizánske“ predstavenie. Vo vrecku sme mali odporúčanie od rektora, aby sme dostali nejaké financie, nakoniec to bolo sto korún.

Na poriadnu inscenáciu by to asi nestačilo, ale zasa na tie časy to nebolo úplne málo.

Iste, a keďže výtvarník Ivan Štěpán potreboval na scénografiu hlavne železo, prenajali sme si nákladné auto a zohnali sme obrovskú kopu hrdzavého šrotu, všetko možné vrátane havarovanéhoskútra. V Redute na dvore sme tú haldu niekoľko dní a nocí ručne šmirgľovali, Štěpán, inšpirovaný Andym Warholom, to potom postriekal divokými farbami, a čoskoro boli kulisy hotové. Veľmi jednoduché, v prvej jednoaktovke to bola hlavneskriňa, v nej sa jeden z trojice parobkov, ktorí sa ocitli v uzavretom priestore a nemohli sa z neho dostať za zvukmi prichádzajúcimi zvonku, nakoniec obesil. V Streap-Tease pre zmenu s dvojicou mužov, ktorí sa odrazu záhadne ocitli zasa v uzavretom priestore, manipulovali dve ruky. Jednu som obsluhoval ja, druhú režírujúci Milan Lasica.

Skryť Vypnúť reklamu

Mrožkove hry vedia rozosmiať i zamraziť súčasne. Ako reagovalo publikom na inscenáciu poslucháčov druhého ročníka?

Úspech bol obrovský. A my sme k tomu Mrožkovi ešte pridali aj čosi navyše. Už pri diváckej šatni stáli asi traja uvádzači v rokokových kostýmoch, dôsledne korešpondujúcich s interiérom budovy, a pomáhali ľuďom z kabátov a odprevádzali ich do sály. František Kovár im pritom napríklad recitoval verše Miroslava Válka o tom, ako na Karadžičovej ulici dvaja robotníci zvárajú koľajnice a on by chcel mať tiež také silné svaly. Diváci ešte museli za sprievodu neworleanských smútočných džezovýchskladieb v podaní vtedy veľmi populárneho Traditional clubu prejsť okolo truhly. Z nej potom rokokoví sluhovia vytiahli figurínu mŕtvoly a posadili ju do hľadiska na miesto vždy vyhradené pre rektora. Až potom sa začalo predstavenie.

Skryť Vypnúť reklamu

Aj rektor bol spokojný?

Áno, ohlasy pedagógov i divadelných kritikov boli veľmi dobré. A vtedy sme si navždy zamilovali Mrožka.

S priateľom a kolegom Václavom Havlom. FOTO - ISIFA

Tá zostava napovedá, že išlo o zárodok Divadla na Korze. Prečo ste ho nezaložili hneď po absolvovaní školy, ale až o niekoľko rokov neskôr?

Samozrejme, chuť na vlastné divadlo bola, aj moja diplomovka bola o malých divadlách. Navyše, doba bola vtedy prajná, no vojenčina všetko oddialila. Paradoxne sme vybavovali divadlo až vtedy, keď sa dalo tušiť, že sa začnú pre celú spoločnosť ťažké časy. Napriek tomu sme do toho išli, dokonca Labuda, Dančiak a Pavol Mikulík odišli z angážmánu v SND a ja som opustil miesto asistenta na VŠMU. To bol základ činoherného súboru, kde pôsobili aj Zita Furková, Martin Huba, Peter Debnár, Milan Kňažko, Ľubo Gregor, Miloš Pietor a ďalší. Okrem toho pod hlavičkou divadla fungovali Lasica so Satinským, Pantomíma Milana Sládka iskupina Prúdy.

Skryť Vypnúť reklamu

Divadlo na Korze, ktoré predstavovalo synonymum slobody umeleckého vyjadrovania, muselo z ideologických dôvodov skončiť v roku 1971, no pesimisti mu predpovedali koniec oveľa skôr.

Bol to boj od inscenácie k inscenácii. Prvý zásah sme dostali už na začiatku roka 1969, keď sme vo foyeri divadla usporiadali výstavu fotografií Od januára do januára. Teda od januára 68 a nástupu Dubčeka po upálenie Jana Palacha, takže tú výstavu nám zrušili okamžite. Potom nás postupne vždy niekto udal, a tak sme museli stiahnuť Mrožkových Stroskotancov, Gogoľovu Ženbu a ďalšie tituly. Keď odvolali nášho riaditeľa Kornela Földváriho, už sa blížil definitívny koniec. Oficiálnym dôvodom zavretia divadla bolo jeho zlé vetranie.

Keď vás o rok vylúčili zo Zväzu dramatických umelcov, znamenalo to odstavenie od akejkoľvek divadelnej práce. Ako ste to znášali?

Skryť Vypnúť reklamu

Predovšetkým som sa musel niekde zamestnať, aby som ako príživník socialistického zriadenia neskončil v base. Na chvíľu ma zachránil študijný pobyt na akadémii vied, potom som pracoval v Osvetovom ústave, no a ako zjavenie prišla ponuka z martinského divadla od Ivana Petrovického. Fungoval som tam v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch najskôr neoficiálne, moje meno sa nemohlo objaviť ani v bulletínoch a platili ma z akéhosi čierneho fondu. Postupne sa to však zlepšovalo, už som nemusel byť v anonymite a dokonca som dostal aj oficiálny polovičný úväzok i možnosť režírovať. Martinu som nadosmrti vďačný, boli tamskvelí ľudia, ktorí ma podržali. A robilo sa tam výborné divadlo.

Z osláv sedemdesiatky v martinskom divadle. FOTO - BRAŇO KONEČNÝ

Skryť Vypnúť reklamu

K legendárnym martinským inscenáciám patrí Eniky beniky, divadelná obdoba filmu Prelet nad kukučkiným hniezdom. Tú, ako i niektoré ďalšie, mohli vidieť aj návštevníci bratislavského SND, kde martinský súbor neraz hosťoval.

Však ju aj videli, a medzi nimi aj traja ostro sledovaní disidenti Dominik Tatarka, Milan Šimečka a Miroslav Kusý, z čoho mal režisér a šéf divadla Petrovický veľké problémy. Na ministerstve kultúry mu vyčítali, že ich tam pustil, či, nebodaj, priam zavolal.

A zavolal?

Nie, Šimečkovi som hodil lístok do poštovej schránky ja, Kusý sa tam dostal s manželkou, ktorá ako psychologička mala vstupenky od svojho zamestnávateľa, a Tatarku pozval Daniel Fischer na vernisáži jednej z neoficiálnych výstav v Parku kultúry a oddychu. Tam boli totiž vo vestibule fixné panely s programovými plagátmi a letákmi, a keď sa staré menili za nové, tak si na deň-dva zakázaní výtvarníci rýchlo urobili na prázdnych paneloch výstavu.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako jeden z mála slovenských umelcov ste nepodpísali takzvanú antichartu...

No, nebolo to žiadne hrdinstvo. Istý čas som robil aj externého dramaturga v prešovskom divadle, a po jednej premiére, keď som odchádzal na nočný vlak do Bratislavy, som zistil, že mi zmizol kožuch. Keď som v požičanom kabáte dorazil ráno z vlaku do práce v Osvetovom ústave, stretol som zamestnancov, ako idú hromadne dolu schodmi. Priateľ a kolegaJanoŠefránekmi pošepol, že všetkých zvolali na nejaké dôležité, zrejme politické zhromaždenie. Tak som sa zvrtol a išiel na políciu oznámiť krádež kožuchu, tak ako mi to v Prešove prikázali. Keď som sa vrátil, už bolo po všetkom, anticharta bola odklepnutá, no bez účasti mojej a Jana Šefránka, ktorý musel náhle niečo opravovať v kotolni. Pravda, neviem, ako by som sa vtedy zachoval, keby som musel ísť aj ja dolu schodmi.

Skryť Vypnúť reklamu

V spoločnosti spisovateľov Pavla Vilikovského, Tomáša Janovica a Dušana Mitanu. FOTO - PETER PROCHÁZK

To ste asi vtedy netušili, že po rokoch budete spoluzakladať Verejnosť proti násiliu a ocitnete sa aj v najvyššej politike?

To asi netušil nikto z nás, čo sme sa vtedy stretávali, Martin a Zora Bútorovci, Ivan Marton, Milan Zemko, Tatarka, Šimečkovci, Fedor Gál a pár ďalších. Po revolúcii som sa nemienil venovať politike, nastúpil som do Slovenského národného divadla, no v roku 1991 som bol za VPN kooptovaný do vlády Jána Čarnogurského ako prvý podpredseda. Ďalšímí podpredsedami boli Anton Vavro a Gábor Zászlós, práce bolo vyše hlavy, no rád spomínam na každodenné raňajky o siedmej v kancelárii u Čarnogurského, do práce som teda chodil zámerne nalačno. Za tú hodinu sme si tam však povedali všetko podstatné, čo nás v ten deň čakalo.

Skryť Vypnúť reklamu

Keby sa voľby v roku 1992 skončili inak a mali by ste šancu pokračovať v politike, ako by ste sa rozhodli?

To je hypotetická otázka, záviselo by to aj od vytvorených koalícií. Ale mojou celoživotnou láskou je divadlo.

Určitou okľukou ste sa však k politike vrátili z občianskych pozícií pri zakladaní Otvoreného fóra Zachráňme kultúru v divadelnej sezóne 1996/1997...

Na podporu nitrianskeho divadla sa zomkla veľká väčšina slovenských súborov, vzniklo Otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré popri Mečiarom označených „treťotriednych umelcoch“ na čele s Ladislavom Chudíkom podporili aj filmári, spisovatelia, výtvarníci, akademická obec, vedci a desaťtisíce podpísaných občanov. Na najväčšom zhromaždení od novembra 1989 divadelníci vyhlásili štrajk a symbolickým vrcholom tohto boja sa stala pamätná akcia opozičných poslancov a štrajkujúcich umelcov v budove ministerstva kultúry, sprevádzaná zásahom polície. Na zemi sme tam posediačky strávili noc, ministerstvo ustúpilo a Mečiar tiež.

Skryť Vypnúť reklamu

Ste typom dramaturga, ktorý si urobí svoju prácu, odovzdá ju režisérovi a už ide ďalej, alebo si inscenáciu dosledujete až do premiéry?

Mňa vždy divadlo bavilo ako celok, kompletný tvorivý proces, zrod výsledného tvaru, a tak účasť naskúškach bola samozrejmosťou. Nikdy som neoddeľoval napísané od inscenovaného, vždy som mal na mysli hercov, režisérov a ďalších zúčastnených tvorcov.

Nestávalo sa vám, že by sa vaše predstavy líšili od režisérových? Nakoniec, on je ten, kto má posledné slovo.

Nie, jednak nie som konfliktný typ, ale najmä som celkom intuitívne a spontánne pracoval s ľuďmi, s ktorými som si aj inak rozumel. Preto najradšej spomínam na Divadlo na Korze, zložené z navzájom si blízkych ľudí. Divadlo, repertoár i konečný tvar inscenácií boli výsledkom podobného vkusu, názorov a generačného pocitu.

Skryť Vypnúť reklamu

Tento víkend oslavujete sedemdesiatku, ako inak než „divadelne“, keď na pražskej konferencii Havel na scéne vystúpite s príspevkom o uvádzaní jeho hier na Slovensku. Je čarom nechceného, že keď v roku 2006 oslavoval sedemdesiatku on, vo vašej zdravici ste Havlovi pripomenuli práve jeho prvú skúsenosť so slovenským divadlom.

Je to nielen čaro nechceného, ale aj krásna symbolika. Tá príhoda z polovice 60. rokov sa viaže k prvému uvedeniu jeho Záhradnej slávnosti na Malej scéne SND, keď sa rozradostená partia divadelníkov po premiére presúvala nočnou Bratislavou a na jednom zábradlí Havel zbadal plátený transparent s nápisom Záhradná slávnosť. Hoci išlo o pozvánku na tancovačku v záhradnej reštaurácii, mladého dramatika to tak nadchlo, že transparent zvesil a obtočil si ho okolo tela. Bdelí uniformovaní strážcovia verejného poriadku ho však okamžite odviedli do svojho sídla U dvoch levov. Vtedy absolvoval Havel nielen svoju prvúskúsenosť so slovenským divadlom, ale aj so slovenskou políciou.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  3. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Päť chýb pri zateplení strechy
  6. Vitajte v postapokalyptickom svete
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  2. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. Úprava osobného motorového vozidla
  5. Important information for Brazilians living in Slovakia
  6. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  7. Vitajte v postapokalyptickom svete
  8. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. Päť chýb pri zateplení strechy
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 30 145
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 16 561
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 342
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 546
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 815
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 717
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 619
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 369
  9. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 173
  10. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 165
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Víkend

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu