Celkom určite je jedným z najvýznamnejších žijúcich trubkárov. Podobne ako jeho trubkársky kolega, rodák z New Orleans a takmer rovesník Wynton Marsalis je nielen bravúrny inštrumentalista, ale aj skvelý kapelník, aranžér a pedagóg, riaditeľ významných umeleckých škôl. Navyše je aj plodným skladateľom filmovej hudby. Za toto všetko si TERENCE BLANCHARD vyslúžil päť cien Grammy a na ďalších osem bol nominovaný. S jeho kvintetom ho v bratislavskom Nu Spirit Clube v pondelok, 19. mája čaká slovenská premiéra.
Existuje ešte fenomén New Orleansu v súčasnej hudbe?
Myslím že keď počujete hrať takého Christiana Scotta a aj ďalších hudobníkov, je toto dedičstvo prítomné v rytme, harmóniách, melódiách. Je to svet, odkiaľ pochádzame, nie je to o tom, kde práve teraz žijeme Sme stále ovplyvňovaní novými a novými vecami, ale dedičstvo New Orleans – to sú naše korene.
Boli ste riaditeľom Thelonious Monk Institute of Jazz, momentálne vediete Mancini institute. Čo hovoríte o veľkých „továrňach na hudobníkov“ typu Berklee College Of Music?
Berklee sa mení a vznikajú skvelé veci. Bol som tam v čase, keď bolo študentov asi 4200, čo je obrovské množstvo, a diali sa tam úžasné veci, je to skrátka veľká a živá komunita. Hosťoval som na sympóziu pre skladateľov a bolo to fantastické. Nielen kvôli hosťom ako Billy Childs alebo Don Was, ale predovšetkým – zaujímaví boli študenti, ich otázky. Myslím, že tá škola sa stále zlepšuje.
Ku ktorému filmu sa vám robila hudba najlepšie a ku ktorému najťažšie a prečo?
Jeden z filmov, pri ktorých to išlo ako po masle, bol Red Tails Georgea Lucasa. Predpokladám že preto, lebo s príbehom o ich skupine, známej ako Tuskegee Aimen, som sa vedel dobre identifikovať (film je o černošských letcoch za druhej svetovej vojny a nakrúcal sa aj v Prahe, pozn. aut.). V tom filme chcel Lucas veľké melódie, veľké orchestrálne aranžmány a potom také vznášajúce sa atmosféry. Bola to pekná práca. No a filmy ktoré mi išli ťažko? No ak film nie je práve znamenitý, aj hudba sa píše ťažšie.
Hrali ste s niekoľkými velikánmi. Majú títo najväčší hudobníci, samozrejme okrem extrémnej kreativity, nejaké spoločné vlastnosti, ktoré sa dajú zovšeobecniť?
Úprimnosť a autentickosť. To je prvé, čo si všimnete, keď sa stretnete s týmito chlapcami: Chcú byť sami sebou a nie niekým iným.
Aký to bol pocit nahradiť Wyntona Marsalisa v Art Blakey’s Jazz Messengers?
Predovšetkým – obrovská česť. Predo mnou v tej skupine hralo množstvo úžasných trubkárov, ja som dostal šancu byť súčasťou tejto línie a to bola obrovská vec. V skupine som hral štyri roky a tá škola bola na nezaplatenie. Neskutočne veľa som sa naučil.
Už Miles Davis hovoril, že jazz je vyčerpaný a potrebuje nové teritóriá a podnety. Mnohí si to myslia tiež. Aké možnosti má súčasný jazz aby bol životaschopný?
To už sa deje a ide o zmeny v poňatí rytmu. Rolu môže zohrať aj harmónia, ale rytmus je to, čo posúva jazz stále dopredu. Ak si pozriete aj chlapcov z mojej kapely a ďalších, všetci majú neskutočný zmysel pre rytmus, ktorý je charakteristický pre ich generáciu. A to prináša aj nové prístupy k improvizácii.
Zmenilo sa váš život po prvej ceny Grammy? Má to aj nejaký praktický efekt?
Jasné, že je to naozaj neprehliadnuteľné uznanie úspechu v kariére, ale v skutočnosti sa toho až tak veľa nezmenilo. Som stále rovnaký človek, stále hľadám a snažím sa nájsť nové veci.
Hráte jazz, filmovú hudbu, hosťujete na albumoch rôznych žánrov. Je ešte nejaká hudba, ktorú ste nevyskúšal a chcel by ste?
Country & western (smiech).
