Film Divoké historky dáva návod ako riešiť krízové situácie.
Ak sa v Cannes pri sledovaní hlavnej súťaže čaká na nejaké zjavenie, tak potom by mohlo vyzerať ako argentínsky film Relatos salvajes (Divoké historky).
Filmy vo festivalovom programe neraz divákov poriadne vyčerpajú, a preto občas potrebujú vyšší zásah. Nemusí to byť práve prevratné umelecké dielo. Stačí, že uvidia niečo, čo ich zabaví aj rozplače, povzbudí aj vyprovokuje, niečo, čo je iné ako všetko ostatné a predsa to zasiahne presne do stredu ich duše.
Režisér Damián Szifrón splnil toto zadanie tým, že nakrútil poviedkový film o tých, ktorým došla trpezlivosť. Ste obklopený ľuďmi, ktorí si myslia, že sú lepší ako vy? Vytáčajú vás pomalí a zároveň samoľúbi šoféri? Zase vám odtiahli auto z miesta, kde nebolo zreteľné značenie? Mali ste práve svadbu a dozvedeli ste sa, že partner vás podvádza? Ničia vás absurdity a nespravodlivosť, ktoré sa často stávajú spoločenskou normou? Normálne sa s tým vieme vyrovnať, trochu si ponadávame a poplačeme – ale keby sme sa raz prestali kontrolovať, všetci by to museli pochopiť.
„Niekto sa narodil, aby bol smetiarom a robil to, čo nikto nechce. A niekto sa narodil, aby si stále niečo kupoval a konzumoval. Aj v jednej, aj v druhej skupine žijú ľudia pod ohromným tlakom,“ vraví Szifrón. Jeho film nemá len skvelú tému, je aj výborne napísaný, zahraný – a namiesto slova „zrežírovaný“ treba v tomto prípade použiť „zorchestrovaný“. Pretože v tejto inteligentnej a vtipnej symfónii hrá každý detail.
Šesť Szifrónových poviedok nemá spoločného hrdinu, nebolo ich treba umelo spájať. Spolu vytvárajú pozoruhodnú emocionálnu cestu, dramatický a dobrodružný výstup na horu, napäté čakanie na katarznú chvíľu. „Ako civilizovaní ľudia sme sa naučili potláčať svoje primitívne impulzy, ale stojí nás to veľmi veľa,“ hovorí režisér. Relatos salvajes sú obrazom toho, čo by sa stalo, keď by sme sa v kríze správali tak, ako naozaj chceme, a preto aj vyvolal také nadšenie.
Najkrajšia na filme je však nádej, s ktorou ho Damián Szifrón vytvoril: „Arogancia nemusí v našom svete prevládnuť. Som humanista, dôverujem ľudskému rodu a jeho tvorivosti. Mňa už možno tá tvorivosť zachránila. Keby som o životných krízach nemohol nakrúcať, možno by som ich sám riešil divoko. A pripadal by som vám nenormálny.“
