Veršovaná divadelná hra Michaila Jurieviča Lermontova Maškaráda nie je len o zločine z vášne, o žiarlivosti a pomste. Anton Korenči v novej inscenácii, ktorú uvádza bratislavská Malá scéna, našiel aj niečo viac – rozpad medziľudských vzťahov v závislosti od marazmu doby.
Silu úpadku spoločenských pomerov Lermontov ilustroval na príklade nešťastného príbehu muža a ženy. Hlavná hrdinka Nina doplatí na svoju rozmarnú povahu, láka ju hedonizmus, no zároveň túži byť poslušnou manželkou. Jej partner Arbenin, bývalý kartový hráč, sa zasa naďalej stýka s ľuďmi, ktorí ho ťahajú na dno. Nikto nie je dokonalý.
V inscenácii v slovách koketnej Barónky Strahlovej o bulváre cítiť jemnú alúziu na pomery slovenského „šoubiznisu“, ktorý vyživuje médiá. Petrohradská smotánka sa podľa Korenčiho koncepcie neodlišuje od tej našej a režisér ju vidí ako panoptikum groteskných postavičiek.
Ďalšiu snahu dodať tejto romantickej dráme nuansy humoru sa čiastočne podarilo plniť vďaka postave Špricha v hereckom stvárnení Lukášom Pelčom. Pelč, pripomínajúci postavy Charlieho Chaplina, dokázal vytvoriť karikatúru typického zvedavca – intrigána. Ostatné pokusy rozosmiať publikum však ostávali len v rovine slabšieho čierneho humoru.
Napriek tomu inscenácia disponovala mnohými inými kvalitami. Tvorcovia Maškarády sa rozhodli zaplniť javisko prostredníctvom živých kulís. Študenti Štátneho Konzervatória v Bratislave z vlastných tiel tvorili súsošia, ktoré sa okrem iného premieňali na domáci bar, kreslo, stôl atď. Ich choreografie slúžili na predel jednotlivých častí, dodávali špecifickú dynamiku a atmosféru. Tváre hercov zakrývali masky deformujúce tvár a potláčajúce mimiku a ako bábky naháňali hrôzu škodoradostným smiechom.
Inscenácia žila v príjemne gradujúcom napätí. Bolo vidieť, že režisér vie veľmi dobre pracovať s mizanscénami a mimoslovnou komunikáciou, ktorá bola miestami výpovednejšia ako samotný text zachovaný v pôvodnom metre, s ktorým sa herci museli občas pasovať.
Tiež by neuškodilo, keby sa dramaturgickými úpravami urýchlila časť inscenácie, v ktorej umierajúca Nina (Monika Stankovičová) prosí o záchranu a pred smrťou sa spovedá Bohu. Herecký výkon študentky však nijako v ostatnej časti inscenácie nezaostával za profesionálmi. Michal Jánoš (Arbenin) prechádzal rôznorodým vnútorným rozpoložením, no v javiskovom prejave nijako výraznejšie nevyčnieval, všetci pôsobili počas predstavenia herecky vyrovnane. Možno preto a aj vďaka zdôrazneniu toho, čo rezonuje dnes na Slovensku, je Maškaráda zmysluplný počin.
Autor: Jana Hlodáková
