Japonská režisérka Naomi Kawase pripomenula, že film je mágia.
Keď je človek zaľúbený, myslel by si, že slnko nikdy nezájde a že nič nikdy nezatieni tajomnú krásu mesiaca. A keď zas prežíva smútok zo straty blízkych, neverí, že by svetlo raz mohlo vystriedať tmu, a čuduje sa, že slnko vyšlo na druhý deň znovu.
Japonská režisérka Naomi Kawase prišla do Cannes s filmom Still The Water a rozpráva v ňom o dvoch mladých ľuďoch, ktorí práve prežívajú oba stavy naraz. Dospievajú a začínajú si uvedomovať, že svet má neotrasiteľné zákony a tie ich presahujú viac, ako by si vedeli predstaviť.
Aj ona chce Zlatú palmu
„Ľudia nie sú centrom vesmíru,“ tvrdí Kawaseová. „Sme len súčasťou jeho nekonečného cyklu. Naša duša je zložitá, neuchopiteľná a nepredvídateľná a dúfam, že v tomto filme bude vidieť, ako môže naša múdrosť rásť, ak budeme žiť v spojení s bohom, ktorého sme nazvali príroda.“
Festival v Cannes ju objavil, pred sedemnástimi rokmi tu získala cenu za najlepší debut, v roku 2009 Grand Prix za Trúchliaci les.
„Japonci to trochu nafukujú, pretože sú tradične veľmi súťaživí,“ hovorí Kawaseová. „Stále mi hovoria, poď, poď, vyhraj! Samozrejme, že aj ja snívam o Zlatej palme, no teraz je pre mňa dôležité, že film je plný našej lásky a že ho považujem za najlepší, aký som kedy urobila.“
Veľa filmov je viac-menej len sfilmovaným príbehom – ale jej film je naozaj filmom. Naomi Kawase pripomína, že film je mágia, a nie preto, že sa v ňom môžu používať špeciálne efekty a iné výdobytky techniky. Keď sa vydarí a použije tak, ako má, stáva sa médiom, ktoré vyvoláva a prenáša mimozmyslovú skúsenosť. Kto uvidí Still The Water, môže precítiť konečnosť a nekonečnosť života tak, ako sa to v kine len málokedy stáva.
Pochopiteľná fascinácia
Európan môže byť často pri ázijských filmoch zmätený, v ich meditačnej nálade sa môže strácať. Naomi Kawase patrí k tým prístupnejším tvorcom. Tiež má záľubu v mystike, ale v ľahko dešifrovateľnej.
Vo východných umeniach je tradične veľmi výrazným a zásadným motívom príroda, ona k nej pristupuje s fascináciou, ktorá je všeobecne pochopiteľná, univerzálna. „Stále rozmýšľam, prečo je príroda taká krásna. Jej sila je desivá, je nebezpečná a neraz z nej máme strach – a predsa chceme žiť v jej blízkosti. V tom je veľké čaro,“ hovorila na tlačovej konferencii.
Jej japončina pritom znela trochu ako zaklínadlá, a tak nakoniec aj dostala otázku, či náhodou nie je šamankou. Usmiala sa pri nej. „Nakrúcali sme na ostrove Amami, kde žili aj moji predkovia. Takže som objavila vlastné korene a zistila som, že moja prastará mama bola šamankou. Takže ktovie, možno aj máte pravdu.“
