SME

Koncertný majster: Slovák si nič neváži, preto nemá minulosť

Koncertný majster: Slovák si nič neváži, preto nemá minulosť

Na Spišský hrad sa tu zazerá, že chudák sedliak mal mozole, ako ho staval nejakému sviniarovi, tvrdí KAROL PETRÓCZI.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Na Spišský hrad sa tu zazerá, že chudák sedliak mal mozole,
ako ho staval nejakému sviniarovi, tvrdí KAROL PETRÓCZI.

[/content]


[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/54/5494493/5494493.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] KAROL PETRÓCZI sa narodil v roku 1944 v Lučenci, vyštudoval konzervatórium v Košiciach, šesť rokov študoval aj u profesorky Marie Hlouňovej v Prahe. V rokoch 1967 až 1969 bol koncertným majstrom v košickom rozhlase, potom 42 rokov prvým koncertným majstrom Štátnej filharmónie Košice. Vystupoval v množstve krajín (Egypt, Španielsko, Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, ZSSR, Poľsko, Maďarsko), vyučoval na univerzite v japonskom Tokiu. Venuje sa aj zborovému dirigovaniu, desaťročia pôsobil ako dirigent a umelecký vedúci Košického speváckeho zboru učiteľov či vysokoškolského speváckeho zboru Collegium technicum, s oboma získal viacero cien u nás aj v zahraničí. Založil tradíciu vianočných koncertov v Košiciach. Patrí k najlepším profesorom husľovej hry u nás, jeho žiaci nosia ocenenia zo súťaží, viacerí sa uplatnili v európskych orchestroch. V roku 1998 získal Cenu mesta Košice.[/content]

Náš príchod do košickej filharmónie mal svoje nechcené čaro. Inak ochotný a príjemný vrátnik tam mal totiž práve zapnutú Šlágr TV. Prvý dojem okamžite napravil samotný maestro, ktorý aj v sedemdesiatke nosí presne taký účes, s akým si človek skutočného maestra predstavuje.

V jeho pracovni s organizovaných chaosom na stole a ledabolo rozloženými partitúrami nás na takmer tri hodiny preniesol do minulosti, keď ešte vážna hudba bola mainstreamom. KAROL PETRÓCZI

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Ste aj husľový pedagóg. Stretávate veľa zázračných detí?

Pre konzumenta hudby, teda poslucháča, sú dôležité iné atribúty než rýchle vybehnutie prstami hore po hmatníku a späť. Áno, detí, ktoré sa dajú obdivovať na mládežníckych súťažiach, je nemálo. Otázne je, ako sú na tom z hľadiska emočnej a vnútornej výbavy. Na tom sa totiž láme, či budú mať čo povedať aj o 10 rokov, alebo sa zaradia a už o nich nik nebude počuť.

Hrá v tom rolu aj povaha? Niekto je vyrovnaný, sebavedomý, nič ho nerozhádže, iný melancholický s rozorvanou dušou, emotívnejší, nešťastný.

Ak hovoríme o interpretácii hudby, tam to nie je rozhodujúce, z hľadiska komponovania to však môže byť inak. Z dejín poznáme napríklad osud Mozarta. Každý dnes žije v tom, že to bol krásny a pekne oblečený lokajíček, ktorý si len tak cinkal na klavíri, zabúda sa však na to, že on bol aj poďobaný pubertiak a spoločnosť o neho nemala záujem. A práve jeho ťažké prebíjanie sa životom ovplyvnilo mnohé jeho diela.

Ešte žiarivejším príkladom je Beethoven, ktorý prepisoval každú notu. Nebojoval však s notovým papierom, ale s vlastným osudom a vnútrom. Každý ho mal totiž za podivína. Keby žil život Bacha, ktorý bol zabezpečený a jeho život mal zmysel, všetko by bolo inak. Takto však musel zboriť všetky dovtedy platné pravidlá a začať sa zaoberať ľudskou dušou. To všetko naznačuje, že do istej miery môžu ťažké stavy priniesť aj kľúčové výtvory v oblasti umenia.

Iné mená však ukazujú, že to nie je podmienka.

Samozrejme, napríklad Mendelssohn. Žil v prepychu a jeho najšťastnejšie diela vznikli, kým dovŕšil dvadsiatku. Veľmi ľahko tvoril aj Rossini, o ktorom tiež nemožno povedať, že by v živote trpel. Generalizovať na základe osudu či povahy sa teda nedá.

Čo je dôležité pre interpreta klasickej hudby?

Musí sa podrobne zoznámiť s pozadím každej skladby, ktorú chce hrať. Jej atmosféru síce vycíti každý, lebo všetci rozoznáme smútok či radosť, hudba je však vždy o krajných emóciách. Skladba, ktorá znie vlažne, nikoho nezaujme.

Ľudí predsa baví množstvo hudby, ktorá nie je o krajných emóciách.

Vo všetkých sférach nájdeme množstvo vaty, ktorú treba akceptovať, tá však nikdy nebude koketovať s umením. Hudba ako taká má neskutočné spektrum nálad, býva doplnkom každodenného života, napríklad manipulátorom v obchodnom dome, kde psychológovia veľmi trefne vyberajú skladby tak, aby ovplyvnili nakupujúcich, hoci tí nič netušia. Hudba je všadeprítomná, nedá sa jej zbaviť.

Musí interpret tie krajné vypätia bytostne prežívať?

Nie, ale musí po nich pátrať. Bez nadviazania vnútorného spojenia s autorom skladby v záujme čo najvernejšieho tlmočenia jeho predstavy to nejde. Jednoducho musí pochopiť, v akej situácii autor bol, keď práve komponoval ten či onen opus.

Viete, čo je inak zaujímavé? Že k narodeniu dieťaťa, čo je udalosť, kde tiež fungujú krajné emócie, nebola nikdy napísaná ani jedna adekvátna kompozícia, ktorá by zodpovedala napríklad Mozartovmu Requiem.

Čo Rybovka, teda Česká vianočná omša od Jakuba Rybu?

Tá má síce radostnú hudbu, ale ani ona či iné vianočné kompozície nepatria k tým základným. Dôkazom je, že keby ste počuli Rybovku v júli, budete hľadať prášok na upokojenie žalúdka. Mozartovo či Verdiho Requiem si však môžete pustiť kedykoľvek, lebo tá hudba je nadčasová.

Ešte k tým krajným emóciám – čo myslíte, prečo dnes ľudia tak milujú filmovú hudbu? Je to v podstate nový žáner, ktorému vychádzajú v ústrety aj symfonické orchestre. Viete, kedy vo filme zaznie geniálna hudba?

Keď už slová nestačia?

Presne tak. Zaznie práve vtedy, keď už sa všetko povedalo a v slovníku nenájdete jediné slovo, ktoré by ešte dokázalo eskalovať situáciu. Keby sa v tej chvíli v kine pokazil reproduktor, možno by niektorí dostali infarkt. Hudba totiž dopovie to, čo už žiadne slovo nemá šancu vyjadriť.

Podobnú úlohu vo filme môže plniť aj ticho, nie?

Zrejme by niekde fungovalo, trebárs v Schindlerovom zozname či Pianistovi. Keď režiséri neskutočné ticho potrebujú ako vyjadrovací moment, bezpochyby ho využijú.

video: Karol Petróczi rozpráva o husliach

[content type="citation"]Vzniká viac gýčov ako kvality[/content]

Je práve nadčasovosť kritériom, kedy môžeme konkrétnu hudbu označiť za umenie?

Trochu kacírska otázka. Zamyslime sa trebárs nad tým, či keď Beethoven premiéroval svoje diela, jeho súčasníci naozaj všeobecne pociťovali, že ide o umenie, teda čosi, čo nám tu ostane ako trvalá hodnota. Čas však nepochybne predstavuje veľmi spravodlivý proces. Kým jednotlivé diela nepreverí, zrejme naozaj nemožno povedať, že sa stali kultúrnym majetkom ľudstva ako takého.

Zvláštne je, že týmto testom neprešli aj mnohí dobrí skladatelia.

Určite, napríklad Dittersdorf. Ten má tiež nádherné symfónie a omše, napriek tomu chce každý Haydna. Keď počujete Dittersdorfa, jeho hudba vám neprekáža, dokonca je krásna, ale postavte vedľa neho Mozarta, Haydna či Beethovena a výpovedná sila je úplne iná.

Zvykne košická filharmónia vyťahovať aj menej známe mená, napríklad súčasnú hudbu?

Popri tom, ako ľudia chodia povedzme na Čajkovského, snažíme sa popri ňom objaviť pre nich aj niečo nové. Je však dobré, ak ide o zaručené hodnoty, lebo neklamme si, okolo nás vzniká podstatne viac gýčov ako kvality. Dnes hocikto komponuje v minimalistickom duchu, ale guruom minimalizmu bude stále Symfónia č. 3, ktorú skomponoval Górecki, možno pár ďalších vecí, ostatní však takpovediac nemajú nárok.

Vedia návštevníci koncertov, o čom je konkrétne dielo?

Niekedy to bez pomoci nejde. S poslucháčmi sa preto ešte pred koncertom snažím robiť akési hovory o hudbe. Mnohí síce vnímajú rozporuplnosť samotného hudobného procesu, napriek tomu nemusia vždy presne vedieť, kedy a o čo konkrétne ide.

Vo väčšine prípadov tieto veci ani nie je možné poslucháčom priblížiť, lebo hudobné diela často nehovoria o konkrétnych veciach, ale napríklad pri Dvořákovom Othellovi sa podľa partitúry dá vedieť, kedy sa tam vraždí či miluje. Návštevník tak môže byť o to bližšie k vnímaniu hudobnej abstrakcie.

Kedy sa začala hudba klasikov prezentovať vo forme koncertov, ako ich poznáme dnes?

Koncerty ako také nemajú dlhú tradíciu, začalo sa s nimi niekedy v prvej tretine 19. storočia. Dovtedy sa takmer stále počúvala len súčasná hudba. Bach hral obvykle Bacha, Corelli hral Corelliho, Mozart Mozarta, Haydn Haydna, Beethoven Beethovena.

Velikáni nehrávali iných velikánov?

Obvykle hrávali len seba. Len výnimočne sa stávalo, že na koncerte zahrali tri hodiny Beethovenovej hudby a potom zaznel kúsok Haydna, čo bol viac menej jeho súčasník. Taký Corelli by sa tam však určite neobjavil.

video: Karol Petróczi hrá časť svojej obľúbenej sonáty

[content type="citation"]Maďarov už nedobehneme[/content]

Práve o klasikoch a vážnej hudbe, nie o populárnej muzike nás učili už v škole. Kde je chyba, že nakoniec zachutí tak málo ľuďom?

Hudba človeka obklopuje odjakživa. To, čo dnes považujeme za klasiku, bolo kedysi vnímané ako populárna hudba, napríklad Bachove francúzske suity mali tanečné časti. Človek sa predsa v krčmách zabával aj za čias Mozarta či Beethovena. A práve títo velikáni komponovali hudbu aj k takýmto príležitostiam, veď Beethovenove polonézy a Mozartove nemecké tance či kontratance neboli ničím iným než zábavnou hudbou, teda vtedajším mainstreamom.

Nemali by sme si však zamieňať konzumnú hudbu, ktorá môže byť vo svojom spektre výborná, a hudbu ako umenie. Keď navštívite galériu a otvoríte knihu návštev, na jeden deň tam budú zapísaní traja až dvanásti návštevníci. Je to v poriadku, lebo tam zašli práve toľkí, koľkí o to mali záujem.

Čiže záujem o vážnu hudbu je adekvátny?

Áno. Tento hudobný žáner nikdy v histórii nebol masový, treba naň totiž isté predispozície a vnútorný svet, inak človeka nepriláka. Nedá sa to dosiahnuť učením ani výchovnými koncertmi, lebo tam oslovíte možno jedného z tisíca. Vážna hudba ako umenie má preto práve toľko poslucháčov, koľko v danej oblasti môže mať. A to číslo je optimálne.

Nezaváňa to elitárstvom?

Nie. Predstavte si, že Košice kedysi boli vyslovene kultúrne mesto síce na pokraji monarchie, ale s jej kultúrou. Potom sa postavili železiarne a do mesta prišlo 25-tisíc rodín z dedín rôznych regiónov. Tie objektívne nikdy v živote nepociťovali potrebu oboznámiť sa s vážnou hudbou. To však nie je ich mínus, iba potrebujú niečo iné a aj si to nájdu. Nechcime preto, aby sa vážna hudba stala masovým artiklom.

Myslel som to inak. To nie je o túžbe po masovosti, ale o tom, že množstvo ľudí zjavne nikdy ani len nedostane šancu objaviť tie hodnoty.

Tak v tom máte pravdu. Aby sa to však zmenilo, musel by sa urobiť obrovský propagačný atak, a aj potom len ťažko niekedy dobehneme Maďarov, ktorí ho už majú za sebou. Oni však mali mená ako Kodály a iných velikánov, ktorých deťom prirodzene vštepovali už od škôlky. Tie v tom vyrastali a tamojší škôlkari dokonca neraz vedeli intonovať lepšie než naši konzervatoristi. Výsledkom sú vypredané koncerty.

Raz sme so zborom spievali Dvořáka v Szolnoku. Pýtali sme sa, či je možné získať lístky na večer. Povedali, že u nich sa lístky nepredávajú, že to je nepredstaviteľné. Už pred prvým koncertom sa totiž vypredajú abonentky na celých 10 koncertov sezóny a hotovo.

Keď sme s orchestrom hrali v Amerike, usporiadateľ sa nám ospravedlňoval, že v sále pre 3000 ľudí ich bude len 1200. Dodal však, že prídu kompletne všetci, čo chodia na každý koncert. Na jedno párstotisícové mesto to už nie je zlé zázemie, nie?

Je či nie je hanbou, ak u nás niekto nevie, kto bol Suchoň, Smetana, Dvořák, Janáček?

Ak to považujeme za negatívum, mám za to, že situácia sa bude ešte zhoršovať. Je mi ľúto, že v našom teritóriu sme vyrastali v takom veľmi zvláštnom duchu.

V akom?

Na Spišský hrad sa mnohí pozerajú tak, že chudák slovenský sedliak mal mozole z toho, ako ho musel stavať nejakému sviniarovi. Vôbec sa naň nepozerajú ako na poklad, ktorý nám tu niekto zanechal.

Nevieme si vážiť ani oltár Majstra Pavla z Levoče či jedinečné fresky v Žehre. Nevnímame ich tak, že sú naše a práve to sme my. Vďaka tomu dnes Slovák nemá žiadnu minulosť. Vedia ľudia, kto bol Pavol Szinyei Merse? Že šlo o maliara, do ktorého rodnej dediny pri Prešove vo veľkom chodili maďarskí turisti? A kto pozná maliara Medňanského, jedného z najväčších v Európe? Veď za ním by mali vo veľkom prúdiť školské výlety. Odpoveď na vašu otázku teda znie – Smetana, Dvořák a ďalší sú až nadstavba, lebo Slováci nepoznajú ani tie najzákladnejšie mená a veci.

Tu by mohol niekto argumentovať, že síce nevie, kto je Medňanský, ale necíti sa byť horší, lebo pozná Beyoncé.

Nejde o to, kto je horší. Osobne sa považujem za kozmopolitu a nie národovca, existujú však základné hodnoty, o ktorých by človek jednoducho mal vedieť. Nič proti popovým hviezdam, ale vrcholom všetkého je, keď sa 10-tisíc ľudí naraz natlačí pod pódium, nik nič poriadne nepočuje, húkajú tam len šialené decibely a všetci sa natriasajú bez ohľadu na to, či sa tam spieva, a, e alebo i, či ten text vôbec má nejaký zmysel. To všetko sa deje v rovine pudovej, ide teda o hru na živočíšnu prapodstatu človeka, nie na jeho nadstavbu. Koľko z tej plejády hluku prežije niekoľko storočí?

Minule som niečo počúval cez slúchadlá a ktosi prišiel, či si môže odskúšať aparatúru v druhej miestnosti. Tak to trieskalo, že škoda hovoriť. Kde tam ešte môže byť reč o umení? Možno je to pôsobivé, ale lacné.

Počúvate vôbec populárnu hudbu?

Napríklad Beatles či Abbu. V ich skladbách počuť melódie.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/54/5494496/5494496.jpeg?rev=2" author=""]Tento hudobný žáner nikdy v histórii nebol masový, treba naň totiž isté predispozície a vnútorný svet, inak človeka nepriláka. Nedá sa to dosiahnuť učením ani výchovnými koncertmi, lebo tam oslovíte možno jedného z tisíca. [/content]

[content type="citation"]Deštrukciu hudby začal Beethoven[/content]

S hudbou sa spája ten istý neduh, ktorý je dobre viditeľný aj vo výtvarnom umení či v poézii. Niekto halabala pofŕka plátno, iný naslepo naskladá slová do veršov, a keď publikum prevracia očami, neuznaný génius ho obviní, že tomu nerozumie. Vnímate to?

V tom je veľký kus pravdy. Ak rezignujem na recipienta a tvorím len pre seba, umenie prestáva mať zmysel. Aj v ňom už totiž došlo k demontáži hodnôt. Umenie má byť pritom atribútom hľadania pravdy cez krásu.

Ak sa však vzdám všetkých nosných prvkov ako forma, zapamätateľnosť, melódia či sila harmónie, môže dôjsť k zaujímavému zážitku, napríklad niekto v galérii objaví Urbáskove obrazy, ktorý pokojne zarámoval biele či čierne plátno a na nich nič.

A práve tak John Cage napísal skladbu 4'33", kde na javisko príde klavirista či celý orchester, sadnú si, na hodinkách sledujú čas a po 4 minútach a 33 sekundách sa poklonia a odídu. Na premiére mal možno 10 či 15 ľudí, tí však kričali bravó, hoci sa nič neudialo. Cage tým však na piedestál vyzdvihol práve ticho, lebo aj ono je hudbou.

Čo hluk?

Ten nikdy nebol súčasťou hudobného umenia, ale vždy sa nájde niekto, kto objaví to, čo tu ešte nebolo. Práve tak Cage v Amerike napísal skladbu pre newyorskú filharmóniu, ktorú premiéroval Bernstein. Publikum po 15 minútach zistilo, že nejde o nič iné než o hluk.

Každý hudobník mal totiž svoj vlastný part a všetky boli napísané tak, aby vôbec nič nepripomínali. Božechráň, aby šli dva tóny za sebou, či aby sa to podobalo na nejakú pesničku. Ľudia začali byť netrpezliví, hráči sa asi po 20 minútach začali rehotať a robiť si, čo chceli. Odmontovali mikrofóny, hrali ľudovky, až to Bernsteina prestalo baviť a odmával to. Tak skončila premiéra tejto skladby.

Čo nasledovalo?

Medzi muzikantmi sa našli poctivci, čo prišli za Cageom s tým, že sa dohodnú a zahrajú mu celú skladbu tak, ako ju napísal. Na to reagoval: „Nikdy to už nemôže byť lepšie.“ Jeho zámer sa naplnil, viac nepotreboval. Súčasná hudba sa teda často dostáva do roviny, že zhluky náhod prinesú isté súzvuky. Niekedy zaujímavé, inokedy je to len prvoplánová konštrukcia.

Nie sme už pri deštrukcii hudby miesto jej tvorby?

Deštrukcia hudby sa predsa začala už Beethovenom, keď hudba prestala slúžiť Bohu. Len čo sa otvorili vráta chrámu a hudba vtrhla do ulíc, okamžite začala atakovať človeka. Beethoven bol prvý, čo sa zaoberal jeho vnútrom. Vo svojich dielach typu Eroica či Osudová ľuďom doslova drásal nervy.

Richard Strauss bol zase posledný, ktorý všetko skomplikoval. Postavil nad seba toľko harmonických tónov, že už tam znelo všetkých 12 poltónov, stačí si vypočuť jeho Salome či Elektru.

Potom sa polepšil. Menej je totiž viac.

Áno, nakoniec sám ako naozaj veľký umelec prišiel na to, že tadiaľ cesta nevedie a skomponoval Ružového gavaliera s valčíkmi, ktorý môže smelo patriť do sféry zábavnej hudby. Samozrejme, pokusy umelcov byť objavný a v niečom prvý tu budú stále, spomeňme Duchampa, ktorý pisoár pozdvihol na úroveň Michelangelovho Dávida.

Je možné porovnať devalváciu hudby trebárs s devalváciou fotografie po príchode digitálneho fotoaparátu?

Myslím si, že nie, lebo u hudby šlo o zmenu podstaty. Kým gregoriánske chorály či Bachove chorály a kantáty predtým zneli v chrámoch, zrazu sa hudba začala objavovať v uliciach aj na koncertoch. Naraz odrážala aj trápenie a súženie človeka, pričom platí, že čo je ľudské, to automaticky zvádza k tomu, že božská podstata sa nakoniec opomenie. Chvalabohu, že sa tak stalo. Nešlo teda o devalváciu, ale transformáciu, ktorú si vynútili spoločenské pomery.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/54/5494499/5494499.jpeg?rev=2" author=""]Nevieme si vážiť ani oltár Majstra Pavla z Levoče či jedinečné fresky v Žehre.
Nevnímame ich tak, že sú naše a práve to sme my.[/content]

[content type="citation"]Mohol som žiť vonku, nechcel som[/content]

Veľkú časť života ste prežili v socializme. Stačili na prácu koncertného majstra schopnosti, alebo musel vstúpiť do strany?

Nemusel som, ani som nevstúpil. Stačilo, že komunistom bol riaditeľ. Socializmus ako apendix ľudstva pritom nie je možné nevnímať. Otec bol zememerač a zažil kolektivizáciu v časoch, keď chodil zameriavať pozemky na lazoch okolo Lučenca. Nachádzal tam deti, ktoré vyhnali zo škôl, aby ostali doma dovtedy, kým ich rodičia nepodpíšu vstup do družstva. Nakoniec podpísali, lebo šlo o deti, nejako totiž bolo treba prežiť.

Závidím tým, ktorí v sebe mali silu otvorene sa režimu postaviť. Mnohí sme s ním boli konfrontovaní, napríklad keď sme mali ísť v trojke hrať na dva mesiace do komorného orchestra vo Švajčiarsku. Zavolali si ma na ŠtB, a keďže sme boli traja, mňa ako koncertného majstra urobili vedúcim skupiny. Jeho úlohou bolo po návrate napísať správu o tom, kto sa stretol s akým emigrantom. Samozrejme, už v prvom hoteli sa kolegyňa stretla s tamojším klaviristom, ktorý bol Slovák. (smiech)

Napísali ste to?

Čakajú na to dodnes. Ani mi nenapadlo.

Koľko zarába filharmonik?

Väčšina orchestra má okolo 500 eur. Dobrý orchester na Západe, ktorý platí aj 7000 eur, však má podmienku, že ako muzikant inde hrať nesmiete. Skúste dať túto podmienku u nás, teda aby hráči neučili po školách, nezarábali po svadbách a baroch, nependlovali medzi filharmóniou a divadlom. Veď by neprežili.

Kolegovi, ktorý hrával v Amsterdame, som sa kedysi dávno pochválil, že ideme na pracovný zájazd do Mexika. Pozrel sa na mňa a nechápal. Pýtal som sa ho, či sa mu to nezdá atraktívne. Odpovedal, že do Mexika pôjde na dovolenku, určite nie na zájazd. Lenže on si to mohol dovoliť.

Viete, ako to nakoniec vyzeralo? Naši si nakúpili konzervy sardiniek a za dehonestujúcich podmienok ich otvárali na tamojších autostrádach bez ohľadu na to, ako domáci čumeli. A to len preto, aby domov priniesli kompletné diéty a prilepšili si.

Dva mesiace ste vyučovali na tokijskej univerzite v Japonsku, hrávali ste v Egypte, kde vás doslova prosili, aby ste ostali, i v západnej Európe. Nikdy vám nenapadlo ostať vonku už len kvôli tomu, že tam by vás ocenili inak?

Áno, dnes som sa mohol mať ako prasa v žite, lebo podmienky, ktoré mali cudzinci v Egypte, boli neskutočné, ostať som mohol aj v iných krajinách. Nejako ma to však stále ťahalo domov, hoci mnohí kolegovia to tu zabalili.

Som totiž bytostne závislý na tomto teritóriu, priam milujem svoj kraj, nikdy mi teda ani nenapadlo žiť inde ako na Slovensku. A to som ani nemusel emigrovať, mohol som ísť legálne. Nechcel som tiež stratiť svoje miesto v orchestri, veď som ho kedysi ako jeden z prvých zakladal.

Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C3EM4 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:
Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom M3EM4 na číslo 8787, alebo kliknite na „Objednať cez SMS“ a odošlite predvyplnenú správu. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk a ekonomickému denníku Index
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Čítajte ďalej

Režisér Hajdu: Orbán končí. Už nás ani nedokáže rozprášiť

Vláda chcela maďarských študentov vystrašiť vojakom.

Maďarský režisér Szabolcs Hajdu stojí pri študentoch, ktorí bránia svoju univerzitu.
SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop