Mesto Cannes má asi sedemdesiat tisíc obyvateľov, s výnimkou dvoch májových týždňov, keď ich počet zrazu trojnásobne stúpne. Aj herečka Petra Polnišová patrí k tým, ktorý túto zmenu v štatistikách spôsobujú – na festival v Cannes už chodí tretí rok a chodí sem rada.
„Bola som už všelikde, ale Cannes má ozaj výnimočnú atmosféru. Na projekcie sa človek ani nedostane, taký je tu nátresk. Všade samý cinefil,“ hovorí. „Všade sa diskutuje, ľudia si vymieňajú vizitky. Film je tu naozaj všadeprítomný, aj vo vzduchu.“
Náhodný návštevník by povedal, že počas festivalu je v meste jedna nekonečná párty, ľudia naladení a oblečený na žúr sa po Croisette presúvajú nonstop. O siedmej ráno vidno, ako z rôznych zákutí vychádzajú duchovia, unavený po nočnej zábave. Dojem však môže klamať, ani večierok nemusí byť len taký nezmyselný. Petra hovorí: „Aj sprievodné akcie sú úžasné. Napríklad coctaily, ktoré krajiny organizujú preto, aby prezentovali svoje filmy. Veľké percento kinematografických počinov sa isto začína práve teraz a tu.“
Za jeden z najkrajších filmov, ktoré nedávo videla, považuje indický Cudzí obed, vraví, že „nikdy nevidela krajšie spracovaný film o láske“. V Cannes sa premietal vlani v sekcii Týždeň kritiky, ktorú pripravoval aj jej muž, festivalový dramaturg Matthieu Darras.
Kúpiť si lístok do kina, to sa v Cannes nedá. Treba ho dostať, čakať, kým kým ho nejaký pozvaný hosť daruje. Ľudia preto stoja na ulici od skorého rána a pýtajú sa na lístok každého, kto ide okolo. Novinári a profesionáli si môžu pomôcť akreditáciou, ale ostatní návštevníci inú možnosť ako prosiť nemajú.
„Úplne ich chápem,“ hovorí. „Atmosféra tu musí pohltiť každého, každý chce vidieť čo najviac filmov.“
Ako herečka sa, samozrejme díva na filmy trochu inak, rozmýšľa, v ktorom by si zahrala. „Teraz som videla súťažnú komédiu Divoké historky a celkom som videla v jednej role nevesty,“ smeje sa. Nepopiera, že ju ovplynilo to, že vedľa nej sedel jeden z producentov filmu – jej obľúbený Pedro Almodóvar.
