Bratia Dardennovci útočia na rekord. Na festivale v Cannes súťažia už o tretiu Zlatú palmu.
Pozrite sa najprv na svojich kolegov a pokúste sa predstaviť si, že od nich by závisela vaša budúcnosť. Šéf vás chce vyhodiť a ostatným dá na výber: Ak sa vás v hlasovaní zastanú, môžete zostať – lenže v tom prípade sa oni budú musieť vzdať sľúbenej tisíceurovej odmeny. Verili by ste, že výpoveď nedostanete?
Stačí stručne
Francúzska herečka Marion Cotillard hovorí, že by si už rada zahrala v dobrej komédii alebo v akčnom filme, páčila by sa jej aj nejaká chlapčenská úloha. Namiesto toho za ňou prišli belgickí režiséri bratia Dardennovci a spýtali sa jej, či by nechcela hrať v ich striedmom filme Dva dni, jedna noc. Chcela, a tak sa zmenila na Sandru, mladú ženu s depresiou. Kým bola doma vypísaná, jej zamestnávateľ zistil, že by sa pokojne zaobišiel aj bez nej. Má len jeden víkend na to, aby chodila od jedných dverí k druhým a presvedčila aspoň deviatich zo šestnástich kolegov, aby počas pondelňajšej voľby hlasovali za ňu a nie za svoju odmenu.
Nie je to žiadny film typu 12 rozhnevaných mužov. Dardennovci nerozvíjajú dlhé diskusie, nevyťahujú argumenty jednej a druhej strany, postavy okolo Sandry nechajú len veľmi stručne povedať, prečo niekto zahlasuje za prvú možnosť a prečo niekto za druhú. Morálnu dilemu, ktorá je za tým, si už vieme predstaviť sami.
„Nebudeme už robiť žiadne oficiálne vyhlásenie, aký je náš postoj. Všetci tí speváci, ktorí chodia po svete, angažovane spievajú, rozprávajú a vyzývajú, nám pripadajú trápni. Nebudeme kritizovať, ako žijeme, a sťažovať sa, ako to tu nejde. Všetci predsa vieme, čo máme robiť,“ hovoril starší Jean-Pierre pre SME.
Čo nás naučí doba
Ako všetci slušní režiséri, ani Dardennovci nerozdeľujú ľudí na dobrých a zlých, s právom a bez práva, v ich filme len často odznieva veta: Predstav si, že by si bol na mojom mieste.
„Byť solidárny nebolo nikdy jednoduché. V 60. rokoch sa rozvinulo silné sociálne hnutie, ale keď chceli robotníci štrajkovať, museli najprv dostať súhlas od svojich manželiek. Odbory by im kompenzovali platy, ktoré by nedostali, ale bola by to len čiastková suma,“ hovorí Luc Dardenne. „Solidárnym sa človek nenarodí, k tomu sa treba prepracovať – a je možné, že práve toto obdobie nás to naučí.“
Bratia režiséri sú v Cannes častými hosťami, a špeciálnymi. Už dvakrát získali Zlatú palmu – za Dieťa a Rosettu – a keby vyhrali aj s filmom Dva dni a dve noci, boli by prvými v histórii festivalu, kto má tri palmy. Nebolo by prekvapením, keby naozaj dostali nejakú cenu za taký jemný príbeh s nečakanou a povznášajúcou pointou.
Ani Marion Cotillard sa nemohla sťažovať, že by v ňom nedostala dostatočne akčnú úlohu, pretože ako Sandra prešla pestrými stavmi: pocítila poníženie, spochybňovala sa, sebaobviňovala, a pritom aj zosilnela a nadýchla sa.
Teraz hlasuje porota
O Zlatej palme sa bude tentoraz rozhodovať o deň skôr, pretože sú európske voľby. Porotu vedie novozélandská režisérka Jane Campion, ktorá tu v roku 1993 zvíťazila s filmom Piano. Presvedčia Dardennovci ju a jej kolegov, aby dostali aspoň v jednej kategórii najviac hlasov?
