Keď sme sa rozhodli osloviť ľudí z umeleckého sveta, aby k deväťdesiatinám Ladislava Chudíka napísali osobný text – spomienku, blahoželanie či vyznanie – trochu sme sa obávali, že sa nám vrátia len známe historky a mnohokrát povedané spomienky.
Stal sa pravý opak. Majstrovi jeho kolegovia a priatelia adresovali slová, ktoré nás prekvapili a dojali. Veríme, že potešia Ladislava Chudíka aj vás.
Laco, ešte ťa potrebujeme
Ako človek aj ako osobnosť je pre mňa možno až manuálom, ako byť poctivý, férový a pokorný k životu a k divadlu. Lebo pre mňa je divadlo život a naopak. Najsilnejšie sa mi s ním spája sila slova.
Lord Stanley v Richardovi III. v réžii Miloša Pietora. Keď prišiel na výstup, zalial javisko veršami, všetci sme boli zaliati a mne bolo jasné, ktorou cestou pôjdem. Budem zalievať.
Prvý raz som sa s ním stretol ešte ako s ministrom kultúry v roku 1990. Dojal ma, keď mi raz zaklopal na šatňu, gestom mi ukázal, aby som si sadol a „z voleja“ mi predniesol Seifertovu báseň. Vôbec som v tej chvíli netušil, či som divákom, kolegom alebo vyvoleným počuť to.
Prekvapil ma tým, že videl viac-menej všetky inscenácie, v ktorých účinkujem a ku každej sa mi listom vyjadril. Všetky mám odložené a každý z nich má pre mňa hodnotu diplomu z VŠ.
Asi najviac ma rozosmial, keď som po odchode z jeho šatne (po dlhej debate) dostal do chrbta otázku: Robo, aj vy si myslíte, že som nepoužiteľný dôchodca?
Nie, Laco, nie si nepoužiteľný, si „len“ dôchodca a ešte ťa na Pribinovej dosť potrebujeme. Áno, už si tykáme, a to je pre mňa viac ako Pribinov kríž. A tých tvojich deväť? Čože to je?
Veľa zdravia, buď tu dlho. A tikaj.
Robert Roth, herec
Prvý pán
Pojem „prvá dáma“ je v spoločnosti známy a bežný, „prvý pán“ sa takmer nepoužíva. Ktovie prečo? Asi by to bolo treba napraviť. Ideálna príležitosť na to je práve teraz, keď sa pán herec Ladislav Chudík dožíva svojho úžasného životného jubilea.
Pred piatimi rokmi sme spolu urobili knihu rozhovorov s názvom Žijem nadstavený čas. Takýto typ knihy sa rodí pomaly, vyžaduje si pätnásť až dvadsať pomerne dlhých stretnutí a veľkú sústredenosť pýtajúceho sa i odpovedajúceho.
Pred prvým rozhovorom sa mi dostalo priateľského upozornenia: „Majster Chudík je predsa len už starší človek, rýchlejšie sa unaví, sledujte pri rozhovore, v akej je kondícií, a podľa toho voľte dĺžku nahrávania.“
O desiatej predpoludním sme si sadli oproti sebe a začali sme sa zhovárať. Uplynula hodinka – pán Chudík bol v poriadku. Po druhej hodine bol stále vo forme, no ja som začal pociťovať miernu únavu. Končila sa tretia hodina nahrávania – pán Chudík bol fit, odpovedal na otázky, spomínal, žartoval, kým ja som ho už od únavy sotva vnímal. O pol druhej som rezolútne vypol diktafón. Pán Chudík sa na mňa pozrel a s ľahkým sklamaním v hlase sa opýtal: „Už končíme?“
Vtedy som si uvedomil, čo to znamená byť šesťdesiatpäť rokov v divadle. Skúška sa začína o desiatej a trvá do druhej. Štyri hodiny sústredene pracovať je pre herca normálne. A večer ešte odohrať predstavenie.
Milý pán Chudík, prvý pán slovenského divadla, o desať rokov pri vašej stovke by to chcelo ďalšiu knihu rozhovorov. Neviem, či to ešte zvládnem. O vás sa nebojím!
Ján Štrasser, spisovateľ
Stretli sme sa v Nemocnici
Moje prvé stretnutie s pánom Chudíkom sa odohralo pred 36 rokmi za dosť pohnutých okolností, keď nás náhle, uprostred nakrúcania, opustil kolega Karel Höger. Pán Chudík vtedy prevzal v seriáli Nemocnica na okraji mesta jeho úlohu doktora Sovu. Nastúpil do už rozbehnutého vlaku veľmi nenápadne a s pokorou.
Spomínam si, že sa hneď prvý deň nakrúcania musel naučiť hromadu textu, a že nás všetkých na druhý deň prekvapil svojou krásnou češtinou a láskavým prístupom k nám všetkým, ktorí sme sa s ním pred kamerou stretli.
Vtedy sme jeho herectvo poznali z takzvaných slovenských pondelkov, keď sa v televízii uvádzali inscenácie, televízne filmy a prenosy predstavenia slovenských divadiel.
Zrazu sme pri nakrúcaní mali my, mladí, možnosť vidieť jeho herecké majstrovstvo zblízka, a popri plejáde aj českých vynikajúcich kolegov zažívať denne pri nakrúcaní herecké koncerty, na ktoré sa nezabúda.
Toto moje pracovné stretnutie s pánom Chudíkom, prvé, a ak nepočítam ďalšie dve pokračovania, tak aj jediné, mi prinieslo krásne a nežné priateľstvo. Kedykoľvek sme neskôr mali možnosť vidieť sa súkromne, vždy sme to využili, radi sa videli a mali sme sa o čom rozprávať.
