Občas sa stáva, že človek vidí film skôr, ako si prečíta knihu. A občas sa stáva, že to vôbec nie je na škodu. Podľa knihy Strom natočila v roku 2010 francúzska režisérka Julie Bertuccelli rovnomenný film. Urobila to svojsky, pretože knižnej predlohy sa držala len zľahka. No o to viac svojich divákov nalákala na knihu, ktorú osem rokov predtým napísala Austrálčanka Judy Pascoe.
Tá vyrozprávala príbeh desaťročnej Simone a jej rodiny, ktorá sa musela vyrovnať so stratou svojho otca a
milovaného manžela. Rozpovedala ho z perspektívy dcéry, ktorej sa toto vyrovnávanie rovnako ako zvyšku rodiny veľmi nedarí. Každý z jej troch bratov to robí po svojom a veľmi im v tom nepomáha ani ich mama, ktorá je vo veciach a najmä spomienkach na svojho muža neustále zahrabaná. Podstatnejším, ako sú jej hysterické výstupy, je však v príbehu strom, ktorý im rastie na dvore a ktorý zároveň svojimi hrubými koreňmi ohrozuje ich dom. Simone sa ho však nemieni vzdať. V jeho korunách totiž počuje hlas svojho mŕtveho otca. Pre niekoho to môže byť zvláštna predstava, no nie pre desaťročné dieťa. Veď ako by ste dieťaťu vysvetlili, že svojho otca už nikdy neuvidí a nikdy už nebude počuť jeho hlas?
Kniha Strom je tak príbehom o láske medzi dcérou a jej otcom. O láske, ktorú nedokáže nahradiť cit inej osoby. „Nemôžete však dostať rovnakú lásku od niekoho iného. Ak to však napriek tomu skúsite, ničíte si život. Keď som to zistila, konečne som sa oslobodila, ale musela som čakať veľmi, veľmi dlho. Pochopila som to a tiež to, že niektoré úlohy zostávajú neobsadené.“ Kniha je tak zároveň aj o vzťahoch, ktoré medzi sebou máme a často si ich sami ničíme. A v neposlednom rade je aj o rodine, ktorá je v každom čase a za každých okolností dôležitá.
