Režisér Nuri Bilge Ceylan rozpráva ambicióznu drámu o rozpadávajúcom sa manželstve. Vyfúkol Zlatú palmu mladému Kanaďanovi Xavierovi Dolanovi, ktorý kinematografii ponúka svetlú budúcnosť.
Zimný spánok nebol zrovna film, ktorý by v Cannes vyvolal také vzrušenie ako vlani víťazný film Život Adele. Kritici mu však mohli máločo vyčítať, ak nepočítame ich zúfalstvo, že pri takom množstve náročných, dlhých a na literatúru povýšených dialógoch nestíhali čítať titulky.
Turecký režisér Nuri Bilge Ceylan prišiel na festival s ambicióznou drámou o osobných a komplikovaných medziľudských vzťahoch, v tých chvíľach, keď jeden už niekoľkokrát sklamal toho druhého a ich srdcia zamrzli.
Sugestívne rozprávanie, sústredené najmä na manželstvo bývalého herca a jeho mladšej ženy, odkrýva, v akých nekonečných hĺbkach a šírkach sa odohráva jeden ľudský život. A zároveň je to film, ktorý presahuje hranice intímneho sveta.
„Venujem Zlatú plamu všetkým mladým ľuďom, ktorí v Turecku zahynuli za posledný rok,“ povedal na záver festivalu Ceylan. Jeho film však nie je reakciou na nedávny politický vývoj v jeho krajine, upozorňoval po premiére na tlačovej konferencii. O tom by vraj mohol nakrúcať tak najskôr o tri roky. „Stačí však rozprávať o ľuďoch, a potom je téma večná.“
Veľké víťazstvo pre film s Atillom Mokosom
Francúzsky film Život Adele trval 2 hodiny a 59 minút, a to potom, čo programový riaditeľ festivalu donútil režiséra Abdellatifa Kechicha, aby ho skrátil o jedenásť minút.
Ceylanov Zimný spánok je ešte dlhší, trvá 3 hodiny 16 minút. Zaujímavé, tentoraz sa už festival až tak nebál a mohol si overiť, čo ešte môže na divákoch vyskúšať.
Aj tak však hlavná súťaž nebola bezchybná. Boli v nej filmy, ktoré tam nepatrili (jeden taký – Captive – dosť nečakane nakrútil Atom Egoyan) a boli aj také, čo zas chýbali.
Pokojne sa do nej mohol dostať maďarský Biely boh. Filmová bájka o ľudskej netolerantnosti a jej dôsledkoch súťažila v sekcii Istý pohľad a očarená porota vedená argentínskym režisérom Pablom Traperom jej udelila hlavnú cenu. A pripomíname, že Kornél Mundruczó do nej obsadil aj nášho Attilu Mokosa.
Cenu poroty v sekcii Istý získal švédsky film Vyššia moc o mladom otcovi, ktorý sa pri nebezpečenstve na rodinnej lyžovačke nezachová zrovna ukážkovo. Aj pri ňom mnohí žasli, prečo nebol v hlavnej súťaži.
Skeptik a optimista
Predsedníčkou hlavnej poroty bola novozélandská režisérka Jane Campion, ktorá tu v roku 1993 zvíťazila s filmom Piano.
Jej rozhodnutie o Zlatej palme nebolo nijako radikálne, aj preto, že nič radikálne tento rok v Cannes nevidela. Veľavravnejšia je skôr Cena poroty, ktorá naznačuje, že sa asi spolu s kolegami nevedela celkom rozhodnúť, akému typu filmu dať prednosť.
Cena poroty išla ex eaquo, Jean–Lucovi Godardovi a Xavierovi Dolanovi. Ten prvý prišiel na festival trochu ako skeptik, vo filme Zbohom reči uvažuje o tom, aká budúcnosť kinematografiu čaká a aké možnosti v nej môže mať – on, čo kedysi viedol v kinách revolúciu. Akoby sa pýtal: Aj tí, čo chcú filozofovať a básniť, aj tí majú nakrúcať v 3D?
A ten druhý režisér, mladý Kanaďan Xavier Dolan, zas ovládol Cannes ako sebavedomý talent bez komplexov. Vidí stovky možností, ako s filmom ďalej narábať.
Jeho Mommy je príbehom o žene, ktorá sama vychováva nezvládnuteľného tínedžera s ťažkou psychickou diagnózou. Mohol by to byť depresívny film, Dolan však zvolil energiu, snivosť, humor, možno aj nádej. A publikum prekvapil netradičným formátom 1:1, ktorý spočiatku pôsobil stiesňujúco.
V jednej, tej najpovznášajúcejšej časti filmu ho akoby sám hrdina roztiahne na klasickejší formát – čím Dolan povedal, ako v jeho filme forma súvisí s obsahom. Trvalo to len chvíľku, a predsa to bol jeden z najkrajších momentov tohtoročného festivalu.
Ďalší víťazi z Cannes
Grand Prix: Zázraky
Film talianskej režisérky Alice Rorhwacher hovorí o včelárskej rodine so štyrmi dievčatami. Otec ich zapája do pracovného života mimo rušného života, no ich izolácia nemôže trvať dlho.
Cena za réžiu: Bennett Miller, Foxcatchers
Millerov film je podľa skutočných udalostí. Rozpráva o bratoch – šampiónoch v zápasení, ktorým sa zmení život, keď ich kúpi bohatý majiteľ klubu. Steve Carell hrá postavu bez zmyslu pre humor.
Cena za scenár: Andrej Zviagincev, Leviathan
Film o bezmocnosti občana, korupcii a prepojení mafiánov s cirkvou bude doma v Rusku zrejme cenzurovaný. Už len preto, že nový zákon neumožňuje používať nadávky, ktorých je v scenári dosť.
Najlepší herec: Timothy Spall
Anglický herec hrá v životopisnom filme Mika Leigha Mr. Turner maliara J. M. W. Turnera. Z ceny sa vraj tešil ako tínedžer, doteraz bol pre svoj výzor odkázaný skôr na vedľajšie úlohy.
Najlepšia herečka: Julianne Moore
V cynickej komédii Davida Cronenberga Map to the Stars o úpadku Hollywoodu dostala Julianne Moore asi tú psychicky najviac narušenú postavu. Veľmi po nej túžila, čakala na ňu desať rokov.
kk
