Aj v 21. storočí opera stojí najmä na spevákoch

Z takmer vernej Čajkovského predlohy vznikla v SND celkom napínavá dráma.

Čajkovského Piková dáma je dusným príbehom o hráčskej vášni, ktorá pripraví hlavného hrdinu o rozum i cit. Hoci je dnes téma závislostí ešte aktuálnejšia a ponuka devastačných prostriedkov pestrejšia než v Čajkovského časoch, režisér Marián Chudovský odolal lákadlám vonkajšej aktualizácie. No i pri takmer pietnom rešpektovaní predlohy sa mu z nej najmä na prvej premiére podarilo vyťažiť napínavú drámu o sebadeštrukcii a morálnom rozklade jednotlivca i spoločnosti.

Kto to má rád v čiernom

Chudovský režíruje prvýkrát po dvoch rokoch vo funkcii generálneho riaditeľa divadla (podobné spájanie funkcií nie je ani v zahraničí ničím neobvyklým). Nie je optimistický režisér, rád prifarbuje na čierno. V Pikovej dáme sú potenciálnymi zatratencami všetci – obyvatelia mesta oddávajúci sa kartám, pitkám a orgiám, i rodičia smejúci sa detskej hre na popravu. Hermann je vyšinutý nešťastník a outsider.

Zrkadlové lamely evokujú labyrint chorej mysle, kde blúdi on i obete jeho posadnutosti. Líza, vzdávajúca sa pre neho šťastných perspektív, pripomína motýľa priťahovaného sviečkou. Jej túžby sú krehké a nereálne ako cintorín sklenených klavírov, kde končí svoj zbabraný život.

Dirigent Rastislav Štúr buduje divadelne hutnú hudobnú koncepciu z pestrých, atmosférou nasýtených detailov a spája ich do široko klenutého, dramaticky vygradovaného celku. Aj zbor vedený Pavlom Procházkom skvele využil veľkorysý priestor, ktorý mu Čajkovskij nadeľuje.

Dve rôzne premiéry

Prvej premiére dominovali Miroslav Dvorský (Hermann) v strhujúcej vokálno-hereckej štúdii posadnutého skrachovanca, Jitka Sapara-Fischerová (Grófka) v životnej kreácii mumifikovanej „moskovskej Venuše“ a Sergej Tolstov, ktorý sa doslova prevtelil do postavy pôžitkárskeho Tomského. Na druhej premiére akoby z Pikovej dámy vyprchal život, javisková chémia odrazu nefungovala. Úroveň prvého večera dostihla len hosťujúca Litovčanka Liene Kinca, ktorej plný svietivý soprán značne vynahradil jej studené herectvo.

Nová bratislavská inscenácia ukázala, že ani sebalepšia hudobná a inscenačná koncepcia nepostačujú, ak nenájdu svojich interpretov. Aj v 21. storočí ostáva opera v prvom rade o spevákoch.