Ku každej veci, ktorú si kúpite v obchode, máte zvyčajne priložený návod. Avšak pri výchove detí žiadne návody nedostanete. Tak začína svoju knihu Tátovy zápisky (Větrné mlýny) slovinský spisovateľ Damijan Šinigoj.
Napriek tomu, že so svojou ženou prečítali množstvo kníh o správnej výchove, zistil, že v praxi väčšina neplatí. Pretože výchovu svojho potomka si môžete predstavovať akokoľvek do chvíle, než sa narodí. Až potom totiž zistíte, že občas je jednoduchšie privrieť aj všetky štyri rodičovské oči.
Toto je len jedna z mnohých rád, ktoré Šinigoj dáva čitateľom. Umožňuje im nahliadnuť do svojej domácnosti ešte predtým, ako sa narodí jeho prvý syn. Rozoberá nekonečné vyberanie mien, čítanie odborných kníh o výchove či samotné rozhodovanie mať dieťa.
Dedič Max
Po narodení prvého syna Maxa zas predstavuje iný domov a iný život. Nie je to totiž len nabúraný stereotyp či neporiadok v celom dome. K novému potomkovi, ktorého zvyčajne nazýva „dedič“ či „nástupca“, patrí aj nočné vstávanie, zaspávanie na nohách alebo učenie úplne základných vecí vrátane reči či chodenia na nočník.
Šinigojova kniha prekvapí už na začiatku tým, že je to práve otec, kto je na materskej a kto so synom trávi viac času. A vôbec to nie je na škodu. Šinigoj je totiž vtipný a píše s nadhľadom.
Príbehy knihy zostavil z textov, ktoré písal niekoľko rokov na pokračovanie pre slovinský magazín Mama. Každú krátku kapitolu tak tvorí jeden príbeh, ktorý má dynamiku aj vtipný záver. Knihu môžete začať čítať ktoroukoľvek z nich a budete hneď v obraze.
Dej totiž väčšinou tvorí jedna príhoda a postavy sú najprv tri – otec, mama a Max, až kým sa k nim v strede knihy nepridá štvrtý člen rodiny – syn Kašpar. Detské bláznovstvá tak nadobúdajú vyššiu úroveň, keďže mladší všetko opakuje po staršom, ktorý je každým rokom vynaliezavejší.
Šinigoj sa na viacerých miestach vracia k svojmu otcovi a k nenávidenej fráze „keď som ja bol malý“. Na vlastnej koži totiž zisťuje, že výchovné metódy, ktoré sa mu predtým zdali nesprávne, trúfalé či len zosnované na to, aby deti dráždili, sa mu ako rodičovi také vôbec nezdajú. Rovnako si tiež uvedomuje, že rodičia do svojich detí často premietajú niektoré svoje predstavy. Predstavy toho, akí by sami chceli byť, alebo aspoň toho, ako chcú, aby ich tí druhí videli.
Čítať až po vojne
Deti však majú malú chybu, ktorá celú ich výchovu dosť komplikuje. Nepočúvajú, čo im rodičia hovoria, radšej skôr pozorujú, čo robia. A, samozrejme, rodičov napodobňujú. Šinigoj je v tomto smere vynaliezavý, a tak keď synovi zakáže pri jedle čítať knihu, pričom on sám číta noviny, vynájde sa a vyhlási, že čítať pri jedle bude môcť, až keď bude mať po vojne. Rovnako tiež predstavuje rodiča, ktorý nechce svoje deti pred všetkým ochraňovať a robiť všetko namiesto nich.
Hoci kniha chcela byť sprievodcom výchovou detí, chýbajú jej jasné názvy kapitol. Vzhľadom na to, pre koho vznikali, sú totiž označené len dátumom. Knihe by preto prospelo nahradiť tieto dátumy hlavnou témou jednotlivej kapitoly.
Napriek tomu je však dielo súborom vtipných príbehov zo skutočného života. Šinigoj čitateľom nedal nahliadnuť len do detskej izby dvoch synov, ale aj do života otca, ktorého vlastné deti dennodenne prekvapujú. Aj vďaka tomu tak vznikla kniha, ktorá neobsahuje len rady do života rodičov, ale aj dielo, ku ktorému sa radi vrátite, keď vaše deti vyrastú. Pretože možno práve tak, ako sa trápil Šinigoj so svojimi deťmi, sa jeho čitatelia trápia s tými svojimi.
Autor: Denisa Ballová
