K starým albumom sa vracajú mnohé skupiny. Niektoré ich už hrali kompletne, skladbu po skladbe, no dosiaľ nikomu nenapadlo postaviť turné na troch (!) albumoch naraz, ako to robí britská legenda Yes. Jej gitarista STEVE HOWE vysvetľuje pre SME, čo zažijú diváci túto sobotu na koncerte v bratislavskom NTC.
Ako vlastne vznikol nápad hrať turné postavené na troch albumoch?
„Prvotný nápad vrátiť sa ku starým nahrávkam bol môj. Keď sme sa o tom začali baviť, zhodli sme sa, že by mohlo byť zaujímavé neurobiť len jediný album, ale rovno tri – Close to the Edge, Going for One a The Yes Album. Všetky sú zo 70. rokov a keď sme si ich začali kompletne prehrávať, s odstupom času sa nám opäť vyjavili ich pôvodné koncepty. Nehráme ich chronologicky, ani odzadu dopredu. Držíme sa iba presného poradia skladieb. Pokiaľ viem, ešte nik nehral na jednom koncerte tri albumy naraz. Vlastne dalo by sa povedať, že sú štyri – keď príde na prídavok, vytiahneme skladbu Roundabout z ďalšieho albumu Fragile.“
Jedna vec je pripomenúť albumy zo 70. rokov, ale zároveň to dokopy znamená viac než dve hodiny dosť náročnej hudby. Koľko ste museli skúšať?
„Niektoré skladby máme totálne zažité, iné sme naživo nikdy nehrali. Zobrali sme to ako výzvu. Pre každého to znamenalo urobiť si domáce úlohy. Niektorí ich mali viac, iní menej. Ďalšia vec je, že v 70. rokoch sa niektoré veci zo štúdia nedali preniesť na pódium, dnes je vďaka technike možné takmer čokoľvek. Ale tým nechcem povedať, že ľudia budú zaskočení nejakými zásadnými zvukovými zmenami či inými aranžmánmi.“
Väčšinu koncertov otvárate hudbou zo Stravinského Vtáka ohniváka. Prečo práve ním, keď máte toľko vlastnej hudby?
„Je to výborné intro. Začne hrať tesne pred naším príchodom na pódium a keď vezmeme do rúk nástroje, prejdeme rovno do Close to the Edge. Máme radi tento typ klasickej hudby. Melodickej, harmonicky aj rytmicky prepracovanej. Vidíme tam isté podobnosti s našou tvorbou, je to zároveň navodenie atmosféry večera.“
Hrať tri staré albumy naraz je obdivuhodné, ale zároveň zvláštne – o pár týždňov vydávate úplne novú štúdiovku.
„Album Heaven & Earth vyjde v júli, na ňom bude postavené ďalšie turné. Teraz chceme pripomenúť fanúšikom naše základy, to, prečo sa Yes stal tým, čím je. Je to naša prvá nahrávka so spevákom Jonom Davisonom, spolu s ním sa vlastne prenesieme cez minulosť do súčasnosti. Myslím, že sa nám podarilo urobiť dosť rozmanitý album, hudba je dosť prístupná a zároveň stále dobrodružná. Väčšinu nových skladieb som zložil s Jonom a on napísal takmer všetky texty.“
Takže už je plnohodnotným členom kapely, nielen hosťujúcim spevákom?
„Áno. Bol to risk, je o generáciu mladší. Ale priniesol do kapely tvorivé oživenie.“
A čo pôvodný spevák Jon Anderson? Nebavili ste sa o ďalšej spolupráci?
„S ním to bolo po poslednej pauze, ktorú mal Yes, najkomplikovanejšie. Nechcem povedať, že už sa nikdy nestretneme. Naše cesty sú jednoducho momentálne úplne iné. Venuje sa sólovej kariére. Ďalšia vec je, že my chceme hrávať čo najviac, kým jemu to zdravotný stav neumožňuje.“
Keď sme sa už väčšinu rozhovoru bavili o minulosti, ešte jedna otázka. Oľutovali ste niekedy, že ste kedysi odmietli ponuku hrať v Jethro Tull?
„Moja kariéra je taká, aká je, nesťažujem sa (smiech). Yes je, samozrejme, jej neoddeliteľnou súčasťou, ale hral som aj v skupine Asia, fungujem v džezovom triu, robím sólové albumy. Za najdôležitejšie považujem, aby som sa dokázal stále posúvať ako gitarista, aj ako skladateľ. Samozrejme, určite každého by potešilo byť považovaný za jedného z top svetových gitaristov, ale vždy je čo zlepšovať a čo objavovať. Hlavné je mať stále rád hudbu. A hudba sa neodohráva iba v jedinom štýle. Čím viac ich ovládate, tým lepšie.“
