Literárium / Ján Buzássy
Tón a myslenie. Stále mi čosi chodí popod nos. Tá atmosféra, ten tón. Kde som ho len počul? Spomínam si na Ždanova a jeho dielko O umení (Pravda 1950). Ždanov bol stranícky ideológ so zameraním na kultúru. V spisku je najdôležitejší príspevok, ktorý sa týka leningradských spisovateľov Zoščenka a Achmatovovej, ktorí sa po vojne akosi rozpísali. Leningrad druhou svetovou vojnou hrozne trpel, bola tu nemecká blokáda. Po vojne sa trochu upokojil, do stránok literárnych časopisov sa vrátili títo dvaja spisovatelia a mali u čitateľov úspech. Ždanov jasne naznačil, že buržoázni spisovatelia nemôžu mať u nás publicitu. Jeden z nich sa vysmieva zo sovietskych ľudí, a tá druhá je „panička“, ktorú zaujíma iba erotika a náboženstvo. Nebolo to literárne hodnotenie, ale ideologicky po vojne sedelo. Sedelo aj u nás. Komunistická strana si chcela udržať rovnakú suverenitu ako vo vojne.
Dlho som počas starého režimu mával po ruke Ždanovovu publikáciu. Aj v rokoch úľavy mi mala pripomínať, že môže byť aj horšie. Dnes už azda nie je aktuálna (musel som ju dlho hľadať), ale pripomenula mi tón, aký počuť z ruskej strany, kde zase chcú naprávať veci, ktoré sa im nepáčia. Teraz nejde o literatúru. Ždanov vo svojom diele uvádza chyby, ale nešpecifikuje trest za ne. Iba upozorňuje príslušné stranícke orgány, aby urobili zásadné opatrenia. Ani teraz ruská strana nehrozí vojnou (ktorá možno fakticky je). Iba upozorňuje na chaos, nacionalizmus, fašizmus. Tento potmehúdsky tón pripomínajúci Ždanova je asi dobre zrozumiteľný piatej kolóne za ukrajinskými hranicami. Zdá sa, že súvisí s typom myslenia, ktorý je v ľuďoch hlboko vrastený. To myslenie im vyhovuje, zdá sa im logické a jasné.
Zoščenko a Achmatovová tie povojnové časy prežili. Nie ľahko. Prežilo našťastie ich literárne dielo, lebo je veľké a významné a ľudia ho dodnes chcú čítať. Ždanov zmizol v dejinách. Zoščenko zomrel v roku 1958, Achmatovová v roku 1966. Preklady ich diel vychádzajú po celom svete. Našťastie aj v slovenčine a češtine.
