Skupina Yes zvládla to, čo ešte nik neurobil - naživo odohrala tri svoje staré albumy naraz. Jedna k jednej to nebolo, ale ani nemohlo byť.
Najskôr to vyzeralo na trapas. Kým pár dní predtým česká skupina Lucie v Bratislave bez problémov zaplnila hokejový štadión, pred sobotňajším večerom Yes dlho všetko nasvedčovalo tomu, že britská legenda bude musieť hrať pre poloprázdny tenisový štadión. Jej fanúšikov sa však nakoniec nazbieralo dosť a aj kapela sa počas vyše dvojhodinového večera rozohrala naplno.
Yes or No?
Dá sa nahradiť zakladajúceho člena, speváka s osobitým hlasom a autora väčšiny kľúčových skladieb v jednej osobe? To bola kľúčová otázka pre skupinu Yes už niekoľkokrát. Keď sa k rozdielnym predstavám o tvorbe pridali veľké problémy Jona Andersona s astmou, bolo jasné, že k mikrofónu sa bude musieť postaviť niekto iný.
Kapela si vybrala o generáciu mladšieho Jona Davisona. Nespieva zle, väčšinu pôvodných speváckych partov zvládol bez problémov. Ani farba jeho hlasu nie je úplne iná, na pódiu pôsobí príjemne a medzi staršími kolegami sa nepredvádza. Samozrejme, Anderson je Anderson, čo je dôvod, prečo Yes už mnohí fanúšikovia odpísali. Lenže ďalšie možnosti sú len dve - buď skupinu premenovať, alebo nehrať vôbec. Yes sa rozhodli vyriešiť to originálne. Na aktuálnom turné hrajú tri staré albumy, pesničku za pesničkou, no zároveň dokončili nový štúdiový album. To ešte nik neurobil.
Jon Davison.
Dvakrát sedemdesiat
Bolo to vlastne symbolické - väčšine z týchto muzikantov začína ťahať na sedemdesiatku a všetka hudba, ktorá v sobotu zaznela v bratislavskom NTC, vznikala v 70. rokoch.
Yes ju šikovne poprehadzovali - začali albumom Close to the Edge, potom prehrali experimentálnejší Going fot the One a po pätnásťminútovej pauze sa vrátili až do svojich začiatkov, zaznel v poradí tretí The Yes Album.
Naživo tam bolo takmer všetko. Virtuózne gitary, hradba niekoľkých klávesov, dunivá, no nie priamočiara rytmika, vysoko posadený vokál a viachlasy.
Steve Howe priviezol svoju modelingovú gitaru na statíve aj steel gitaru, Chris Squire vytiahol trojhmatníkovú basu, Alan White batériu bicích.
Odohrať skladby, ktoré nie sú žiadne pesničky na schéme sloha-refrén, ale členité kompozície s množstvom zmien naživo čo najvernejšie, je dosť náročné. Kapela sa od začiatku koncertu dosť dlho rozbiehala, naplno to začalo fungovať až po pauze.
Na vrchole to nešlo
„Po psychedelickom lete sme sa zavreli na farme, začali skladať a skúšať nový materiál. Takto znel,“ uviedol Squire The Yes Album (1971). Ten bol debutom pre gitaristu Steva Howa a svoje virtuózne čísla vytiahol v silnej forme aj teraz.
Po skladbe Clap už sála neriešila, že nespieva Anderson a na záver energia z pódia zdvihla zo sedadiel množstvo divákov, ktorí sa nahrnuli dopredu. V prídavku Roundabouts to už vyzeralo ako v časoch najväčšej slávy Yes.
Cestou domov si možno viacerí spomenuli, že Jon Anderson pred piatimi rokmi na hrade Devín odohral sólový koncert, takže teraz sa mozaika vlastne doplnila. V čase, keď boli Yes a ďalšie „západné“ kapely na vrchole, ich sem nepustili komunisti, dnes už v pôvodných zostavách väčšinou nefungujú. Alebo sa nedajú zaplatiť a náš trh pre nich nie je zaujímavý. Takže napríklad na The Rolling Stones treba ísť o dva týždne do Viedne. Ale na druhej strane, dnes už vám komunisti cestovať do Rakúska nezabránia.
