Svätopluk Mikyta sa síce stále zaoberá pamäťou a minulosťou, no začína o nich hovoriť iným, novým jazykom.
Dvere vnútri galérie Krokus boli zvesené od jej otvorenia, aby sa diváci mohli voľne prechádzať. Teraz sa však dostali späť na svoje miesto. Nie, že by to bola pre návštevníkov aktuálnej výstavy Svätopluka Mikytu zásadná informácia, no funkcia obyčajných dvier tu predsa len zohráva svoju úlohu.
Keď ich totiž otvoríte, možno sa na chvíľu budete zdráhať, či vkročiť. Či vlastne smiete prekročiť prah, keďže za ním priamo na zemi leží to, prečo ste prišli.
Žiadne šnúrky, alarmy ani „dozorkyne“ vás však nezadržia – vstúpiť do rozmernej, precízne vyskladanej inštalácie, ktorá pokrýva celý pôdorys miestnosti, je totiž nevyhnutné.
A keď ste už raz tam, uprostred symbolov, tvarov, farieb, štruktúr, fotografií, kresieb a motívov, je celkom prirodzené, že sa začnete so sklonenou hlavou pozerať pod nohy. Do útrob archívu jedného umelca. Do obrazov minulosti, ktoré nám predkladá ako nejaký atlas dialógov seba so spoločnosťou, politikou, ideológiou či identitou, do ktorých môžete vstúpiť nielen fyzicky.
Po tsunami
„Prvé, čo človeku napadne, keď sa povie kresba, je zrejme to, že ktosi vezme ceruzku a nakreslí ňou niečo na papier. Mne to však nestačilo a už dávno som vyšiel z papiera na rám, z rámu na stenu a toto je akýsi ďalší krok,“ hovorí Svätopluk Mikyta.
Nápad uložiť rozmernú koláž na zem prišiel celkom prirodzene, nebol to žiadny plán. „Rozprávali sme sa s kurátorkou Mirou Keratovou v ateliéri o veciach, ktorými sa zaoberám – o vizualite, o množení, o opakovaní, o grafických princípoch a zrazu tam kdesi zaznelo slovíčko vyliať – namiešať prísady a zahltiť nimi priestor. Ako keď príde tsunami a na hrádzi ostanú po opadnutí vody zakliesnené rôzne predmety,“ vysvetľuje.
Kto však aspoň trochu pozná Mikytovu tvorbu, vie, že nič tu nehrá na náhodu a každý z obrazcov a „zakliesnených predmetov“ má svoje presné miesto i význam. Že nejde len o nejakú prvoplánovú hru formy, lebo tá je uňho vždy výsledkom dlhodobej práce s obsahom.
Pohľad do inštalácie Variabilita Turba v bratislavskej galérii Krokus.
Nie je to experiment
Na výstave v Krokuse však vidno, že reč, akou Mikyta pracuje s pamäťou, sa začína meniť. Okrem podlahovej koláže je tu totiž i druhá miestnosť galérie, v ktorej sú odrazu celkom iné farby a štruktúry, než na aké sme v súvislosti s jeho tvorbou zvyknutí.
„Nie je to nijaký náhodný experiment,“ vysvetľuje nový jazyk Mikyta. V ateliéri mu nové veci a farby ležali už asi dva roky, táto výstava prišla v čase, keď sa mu zdalo dôležité vyjsť s nimi von.
Všetko je zatiaľ v štádiu uvažovania, ku ktorému ho priviedlo viacero vecí. Jednak si uvedomil, že s témou pamäti robí čoraz viac umelcov, na druhej strane je presvedčený, že v tvorbe každého autora musí byť prítomná istá sebarevitalizácia.
„Nerád by som opustil témy, ktorým som sa venoval. Naopak, to, že s nimi pracujem tak dlho a že s nimi robí i veľa ďalších, vnímam ako čoraz väčšiu výzvu. Toto je začiatok niečoho nového, čo ešte nemá definitívnu podobu, no už sa to nedá poprieť. Je to, akoby som stál uprostred rieky so všetkým, čo som doteraz urobil a hľadám kameň, na ktorý stúpim,“ hovorí Mikyta.
Kam presne to bude, uvidíme už čoskoro – o pár dní totiž otvára sólovú výstavu v Prahe a vraví, že po tejto bratislavskej už nemôže urobiť krok späť. Iba dopredu.
Druhá časť výstavy s dielami, ktoré ukazujú nový, iný pohľad Svätopluka Mikytu na modernitu.
