Dva cykly obrazov, ktorými sa prezentuje Marian Meško na výstave Monogramia, zjednocuje metóda brikoláže, ktorej zámerom je pre〜kryť, prevrstviť a zašifrovať pôvodne autorom namaľované znaky/kódy/tvary.
V sérii Monogramia z roku 2011 vrství na súbor čiernych veľkých písmen malé natrhané fragmenty priesvitného papiera a lepenky, ktoré ďalej prekrýva maľbou s gestickými stekajúcimi ťahmi alebo prísne ohraničenými vertikálnymi a diagonálnymi pruhmi bielej a okrovej farby.
V druhej, tohtoročnej sérii Numero je možné pod vrstvou vertikál a diagonál vo farebnom stupni od bielej, oranžovej, hnedej až po čiernu dešifrovať viac alebo menej zreteľné fragmenty číslic. Aký je význam zašifrovaných písmen a číslic?
Divák vyznávajúci rébusy by mohol po dlhšom sústredení a „numerologickej analýze“ dospieť k poznaniu, že za písmenami sa skrýva meno a priezvisko autora a za číslicami dátum jeho narodenia. Avšak ani divák nevyznávajúci rébusy nemusí byť ochudobnený o estetický zážitok, ktorý mu poskytnú Meškove postminimalistické obrazové faktúry.
Marian Meško patrí do prúdu tvorcov, ktorí už mnohé desaťročia rozvíjajú geniálny vynález Pabla Picassa a Georgesa Braqua z roku 1912, akým je médium koláže. Objav koláže inicioval v umení 20. storočia v rýchlom slede za sebou množstvo jej plošných a priestorových modifikácií, z ktorých môžeme vymenovať aspoň fotomontáž, filmová montáž, asambláž, frotáž, inštaláciu, environment, kombinovanú maľbu či práve už spomínanú Meškom používanú brikoláž.
Rôzne podoby koláže sa uplatnili nielen vo výtvarnom umení, ale aj v literatúre, filme a divadle. Koláž fragmentárne rozbíja a následne inovatívnym spôsobom zloží z fragmentov pôvodných obrazov nový obraz.
Táto tvorivá hra priniesla a dodnes prináša výtvarným autorom nekonečné množstvo tvarových, farebných, priestorových a materiálových možností a umožňuje hromadiť fragmenty rôznych časopriestorových realít a obrazotovorných významov.
Meškove brikoláže kumulujú v sebe všetky spomínané kvality. Znejú pestrou synestetickou paletou tvarových, farebných, materiálových, priestorových a zvukových tónov a poltónov. A tak, aj keď v nich nenájdeme zašifrované autorovo meno a priezvisko či dátum narodenia, umožňujú senzibilnému divákovi sa slastne vizuálne kochať ich polyfónickým povrchom a súčasne začuť zvláštnu symbiózu civilizačného hluku a zenového ticha.
FOTO - PETER PIOVARCSY
Autor: Miloš Štofko
