V Soge ukázal priestorové kresby, cez ktoré môže vietor fúkať, a v galérii Čin Čin ničil, búchal, pálil a rezal, lebo pri tvorbe vraj vždy musí čosi zaniknúť, aby niečo nové vzniklo.
Nie je to len pocit divákov, že o Erikovi Binderovi akosi dlhšie nepočuli. Sám priznáva, že dve výstavy, ktoré sa v hlavnom meste a v istom čase vzájomne stretli, boli preňho akýmsi symbolickým vstaním „z výtvarného hrobu“.
Ak si teda Bindera pamätáte najmä ako umelca mladej generácie, ktorý robí „stekancové“ maľby sprejmi, vedzte, že dnes je už skôr stredná generácia, či ako to niektorí kunsthistorici vravia – staršia mladá alebo i mladá stredná.
Nech je to však akokoľvek, na výstave v Soge aj v galérii Čin Čin by ste jeho „stekance“ hľadali márne. Erik Binder sa pomyselne vrátil tam, kde začínal – k inštaláciám, „k divadlu bez hercov“, ako ich sám nazýva.
Z výstavy Mie100 činU v galérii Čin Čin (hore) a z výstavy Same Same But Different v Soge.
Nemôžem iba prijímať
„Na pár rokov som šiel na výtvarný zotrvačník,“ hovorí Erik Binder o čase, keď o ňom nebolo veľa počuť. „Na dva roky som sa odsťahoval do Prahy a istým spôsobom som sa tým odstrihol od tohto prostredia. Najprv mi to ani nebolo sympatické, potom som si však zvykol a napokon sa mi to začalo páčiť.“
Nie že by celý čas nič nerobil, naopak, pokračoval v malých výskumoch a v objavovaní vlastných hraníc a možností rôznych médií. Keď sa vrátil a prišla ponuka od Sogy, povedal si, že je už čas vyjsť s novými vecami von. Že sa nedá stále iba prijímať a musí už aj vysielať.
Do priestoru umiestnil trojrozmerné kresby – sochy tvorené iba tenkým drôtom. Jedným z diel boli napríklad rôznorodé náboženské či ideologické symboly, ktoré jemným zdeformovaním strácali pôvodný tvar a vo výsledku predstavovali len akýsi základný stavebný prvok – topologický kruh či „zaškrtenú priamku“, ako o ňom hovorí Binder. „A keď sa jej konce rozpletú, je to už len obyčajná priamka, čo ide donekonečna,“ dodáva.
Z výstavy v Soge (hore) a z galérie Čin Čin.
Musí sa pobiť
Ani v Soge, ani v galérii Čin Čin, kde si výstavu Miesto činu ešte stále môžete pozrieť, sa však nesnažil tváriť, že vymýšľa niečo celkom nové. „Keď niekto študuje umenie, vie, že sa tak tváriť skrátka nemôže. Je to skôr o tom, že sa dokáže zaradiť do línie príbuzných autorov, a to robím aj ja. Akurát, že ja popri tom rád preskakujem z jednej línie do druhej,“ vraví so smiechom.
Výstava v Soge niesla príznačný názov: Same Same But Different (Stále dokola to isté, ale predsa iné), čím chcel upriamiť pozornosť na opakujúce sa prvky v dejinách umenia, no zároveň to sedí i na jeho osobné dejiny.
„Rád do svojich vecí zakomponovávam aj istý prvok nonsensu, absurdity, lebo mám pocit, že žijeme v dobe, ktorá sa priveľmi snaží, aby všetko malo zmysel. A pritom, zmysel umenia tkvie práve v jeho nepotrebnosti. Prekračuje rámec našich biologických potrieb, no paradoxne, práve oceňovanie takýchto nezmyselných vecí nám dáva akýsi presah – to kantovské transcendentno,“ hovorí Binder.
„Dnes sa však umeniu často prihovárame v štýle – poď sem, milé umenie, pekne si sadni, ľahni, prípadne sa obes na stenu a buď dobré a pekné. Veď to je čosi podobné, za čo bojovali ženy v rámci feminizmu, a mne sa zdá, že aj umenie by občas malo zabojovať o to, aby bolo pochopené a aby nefungovalo iba v rámci akejsi ekonomickej estetiky: čo sa predáva – to je umenie,“ dodáva.
Z výstavy v galérii Čin Čin (hore) a v Soge.
Kto si to kúpi?
Hovorí síce, že on ešte vyrástol v dobe, keď platil starý model – budeš výtvarníkom, no nečakaj, že si tým zarobíš – no priznáva, že kedysi tiež podľahol novým pravidlám. „Je veľmi príjemné, keď človek robí to, čo ho baví a ľudia to kupujú. Pomáha mu to ďalej žiť a pracovať, no je to zvodné a sám som tomu do istej miery podľahol. Viackrát som sa to snažil neúspešne prerušiť, no napokon som si uvedomil, že všetko, čo robím, robím v prvom rade preto, lebo ma to baví,“ dodáva.
V ateliéri paralelne pracuje na „stekancových“ maľbách, na objektoch a inštaláciách z rôznorodého materiálu od kartónu, starých dverí, kovu, plastu až po záclony, nedávno urobil i performanciu na festivale Tutti Frutti. Už keď začínal, zdalo sa mu vraj čudné, keď niekto hovoril, že má super nápad, ale nemá peniaze. „Treba predsa robiť s tým, čo je,“ prízvukuje a vidno to i v galérii Čin Čin.
A zdá sa, že celá jeho taktika-netaktika či binderovské „ohýbanie reality“ vychádza, lebo sa tu vraj zastavujú ľudia, krútia hlavami a pýtajú sa, či sa niečo z toho dá vôbec predať. A možno sa len snažia utvrdiť sami seba v tom, že to nepotrebujú, že v kuse kartóna predsa nemôžu vidieť krásnu liptovskú osadu a v kuse drôtu dokonalý tvar.
Z výstavy Mie100 činU v galérii Čin Čin.
