FOTO PRE SME – PETER PROCHÁZKA
Narodila sa síce v hlavnom meste Bulharska Sofii, ale keď mala asi rok, jej rodičia sa presťahovali do Bratislavy. A pretože sa im mesto páčilo, už v ňom zostali. Aj s ňou. S BOŽIDAROU TURZONOVOVOU. ,,Svet som začala viac vnímať najskôr pod hradom, na Mikulášskej ulici, ktorá bola vtedy čisto nemecká. Potom sme sa presťahovali na Biely kríž a v roku 1950 na Gajovu ulicu, kde žijem až dodnes.“
Aké bolo vaše bratislavské detstvo?
,,Nádherné. Vedela by som o ňom rozprávať aj celé hodiny. Rada si spomínam na nedele, keď nás otec vždy zaviedol do kina Mladosť na grotesky. Na spoločné prechádzky po promenáde, korze, na kaviareň Aucafé na petržalskom brehu, kde sa rodičia stretli s priateľmi a my deti sme behali okolo, na Tarantu, ktorá sa nachádzala v dnešnej budove SNG. Hrala tu aj hudba a ja si doteraz vybavujem, ako pri nej mama a otec tancovali. A viete, že si ešte pamätám na obrovskú sochu pilota, ktorá stála na dnešnom námestí Ľ. Štúra a o ktorej som sa až neskôr dozvedela, že išlo o pomník M. R. Štefánika?“
Vyrastali ste celkom v centre mesta. Neprekážalo vám to?
,,Vôbec nie. Vtedy išlo o veľmi tichú štvrť. Áut bolo málo a my deti sme sa mohli pokojne hrať i na ulici. Bol tu aj park s bazénom na Jakubovom námestí, na Dunajskej ulici sa nachádzal ďalší park, ktorý sa v zime zmenil na obrovské klzisko, a dosť blízko bola aj Petržalka. Tam sme sa chodili kúpať na dnes už neexistujúce Lido alebo priamo do Dunaja. V zime zasa nebolo možné nebyť na zimnom štadióne. Keď vám tam dal chalan dvakrát podnožku, znamenalo to, že už za vami pálil. Ale Bratislava bola i veľmi kultúrne mesto s výbornými divadlami, operou, koncertmi, na ktorých účinkovali takí svetoví umelci ako Igor Oistrach, Sviatoslav Richter či Emil Gilels. No a keď sa potom, v roku 1958, konali práve u nás majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní, už sme sa cítili priam ako pupok sveta či vlastne Európy. V tých päťdesiatych rokoch sa diali vo svete dospelých aj mnohé ťažké, odporné a nechutné veci, a práve preto som rodičom vďačná, že vlastné obavy z nich na mňa, môjho brata a sestru neprenášali a robili všetko pre to, aby sme mali šťastné detstvo.“
Jeho súčasťou však bol aj Prezidentský palác, v ktorom ste navštevovali dramatický krúžok.
,,Áno, vtedy známy pioniersky palác, na ktorého otvorení som, mimochodom, po prvý raz videla banán. Pre mnohých z nás bol ,,pinkáč“ akoby druhý domov. Len čo sa skončila škola, odhodili sme tašky a už sme tam boli. Navyše mal aj vynikajúcu záhradu s amfiteátrom, bežeckými trasami, malou, akoby zoologickou záhradou. Tam som sa napokon zoznámila aj s bratmi Mikulíkovcami či s Julom Satinským. Doteraz si pamätám, ako sme išli na hrad a Julo sa postavil na stredný múrik, z ktorého recitoval smerom k večernej Bratislave K vám, urodzeným veľkomožným. Alebo ako na začiatku marca vliezol pri Devíne do Dunaja a doplával až k budove univerzity.“
Po strednej škole nasledovalo štúdium herectva na VŠMU. Aké to boli pre vás časy? Prísne, bohémske?
,,Škola ctila bohému. Nebolo vôbec výnimkou, že sme niektoré prednášky mali aj mimo jej budovy. A keďže tá sa vtedy nachádzala na Štúrovej ulici, psychológiu s doktorom Rudašom sme napríklad mávali v blízkej kaviarni Luxor a dejiny divadla s profesorom Rampákom zasa v petržalskom parku.“
Ktoré časti mesta sú vám najbližšie?
,,Ono sa to mení. Napríklad v istom čase som mala rada niekdajšie populárne „véčko“. Ale raz som sa v ňom pri stolnom futbale zabudla až do rána. Keď boli dcéry malé, bol to zasa petržalský park. Až pokým som si neuvedomila, aké množstvo splodín z áut do seba nadýchajú, kým prejdeme po Starom moste. Stále sa mi však páči nábrežie a, samozrejme, aj vynovená časť Starého Mesta, ktorá naozaj dáva Bratislave novú tvár.“
A čo by v nej naopak nemuselo byť?
,,Že sa pri všetkej tej obnove stále stretávame s jedným pretrvávajúcim fušerstvom a nedbajstvom, ktoré síce doslova bije do očí, ale kompetentní akoby si s ním nevedeli dať rady. Napríklad denne chodím okolo môjho gymnázia na Grösslingovej ulici. Čo je nádherná secesia, ale budova je nanovo natretá iba z jednej strany. Prečo? A prečo jej strecha, ktorá bola iba nedávno opravená za ťažké peniaze, má už diery? Ako je to možné? Alebo v centre sa množia kaviarničky, butiky. Chvalabohu. Čo si však mám myslieť o tom, že pokiaľ siahajú ich rozmery, je fasáda domu nanovo vymaľovaná, ale zvyšok už nie? Iste, je to pohodlné, ale zároveň potemkinovské a trochu i smiešne. Navyše, kazí to tiež obraz Bratislavy u jej návštevníkov.“
JANA LUKÁČOVÁ
