Film o tom, ako sa vojak ocitne v časovej slučke a prežíva ten istý deň stále dokola, nemôže byť už dnes originálny. Našťastie, má iné prednosti.
S príchodom digitálnych technológií filmová zábava zdetinštela. Akoby sa vrátila späť ku koreňom, do čias Príchodu vlaku a Pokropeného kropiča, ibaže ten vlak je trojrozmerný a každá digitálna kvapka, ktorá sa leje na nešťastného záhradníka, má dokonalú farbu, priehľadnosť i odlesky.
Akoby filmári nemali vyššie ambície, len osloviť prvú signálnu sústavu publika – zrak a sluch, nanajvýš vyvolať prvoplánovú reakciu, slzy či smiech.
Z kina sa tak stala najdemokratickejšia ustanovizeň, prístupná každému bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, inteligenciu či gramotnosť.
No ak sa potom v bežných kinách objaví normálny, obyčajný film, v ktorom veci fungujú, ako majú, vnímame to ako narušenie normy, priam zázrak.
Z preverených surovín
Netreba na to ani svieži námet, ani nový príbeh, ani výstredné rozprávačské postupy. Na hrane zajtrajška je zmes Neuveriteľného dňa, Vojny svetov, Zdrojového kódu, Vesmírnej pechoty, Votrelca, Dňa nezávislosti a zopár ďalších filmov.
Vojak, ktorý uviazol v časovej slučke a prežíva ten istý deň neustále znova a znova, od kopanca seržantovej baganče až po násilnú smrť v pobabranej invázii do votrelcami obsadenej Európy. Zostala mu slobodná vôľa i pamäť. Nestarne. Stáva sa skúsenejším, šikovnejším i múdrejším.
A každou reinkarnáciou dozrieva aj ako človek – nemá inú možnosť – zo zbabelého propagandistu na altruistického obetavého hrdinu. Veľmi dynamicky a napínavo, na pozadí invázie mimozemšťanov, ktorí chcú vyhubiť ľudstvo a obsadiť celú planétu.
Bez idiocie príznačnej pre súčasnú hollywoodsku produkciu, zato s vtipom i humorom.
Scenáristi, ktorých bolo viac, ako uvádzajú titulky, to celé vymysleli tak, aby všetko vrátane časových paradoxov i hrdinových superschopností do seba harmonicky zapadalo, malo prijateľný dôvod, vysvetlenie, motív, príčinu i následok.
Režisér dal celku adekvátnu, čistú, ale pôsobivú podobu, v ktorej digitálny obraz nepotláča človeka, príbeh ani logiku. Motívy z iných diel, mnohých z obdobia 2. svetovej vojny, využíva dôvtipne, účelne a hravo. Zručne stupňuje napätie a na správnych miestach ho odľahčuje smiechom či romantikou.
Herci – od slova „hrať“
Tom Cruise hrá s pôžitkom a dobre. Dodáva postave degradovaného dôstojníka Cagea presvedčivosť, hĺbku aj istú tragiku a osudovosť. Nesmrteľnosť je fajn, ale každý deň po precitnutí vedieť, že čoskoro zomriem, nie je bohviečo.
Riziko patetizmu a prepiatych falošných citov zažehnáva humorom, takže nie je tým otravným krpatým nafúkancom ako vo väčšine iných akčných filmov a sledovať ho je pôžitok.
Emily Blunt v role Rity Vrataski, hrdinky vojny proti šmejdom z vesmíru, má o čosi menej priestoru, ale využíva ho dokonale. Pretože sama zažila to čo teraz Cage, len ona jediná mu rozumie, verí a dokáže pomôcť.
A čo myslenie?
Cage musí o jej dôveru bojovať zakaždým od začiatku a Rita sa postupne z bezcitnej „železnej mrchy“ stáva obyčajným človekom, sklamanou, zatrpknutou, no nezlomenou a citlivou ženou. Uveriteľný a svojrázny je i generál Brendana Gleesona.
Cageov vojenský oddiel J pôsobí dokonale autentickým a zároveň dôverne známym dojmom nielen preto, že jeho seržanta hrá Bill Paxton.
Výprava sa nesie v realisticky zaprášenom, špinavom duchu. Zbrane, technika, kostýmy, rekvizity i bojová taktika vychádzajú zo súčasnej reality a posilňujú celkovú presvedčivosť filmu. Mimozemšťania zostávajú práve takí nejasní a nepochopiteľní ako treba.
Doug Liman svojím filmom dokazuje, že nakrútiť poctivú vedeckofantastickú zábavu nie sú žiadne čary.
Ostáva nám len dúfať, že film prinesie dostatočné príjmy, aby aj producenti pochopili, že súčasná filmová komercia nemusí len ohurovať obrazom, ohlupovať, ale môže aj rozprávať pútavé príbehy.
A že myslenie nie je handicap.
Na hrane zajtrajška
Edge of Tomorrow, USA, 2014, 114 minút
Réžia: Doug Liman. Kamera: Dion Beebe. Hudba: Christophe Beck.
Hrajú: Tom Cruise, Emily Blunt, Brendan Gleeson, Bill Paxton
Premiéra v SR: 5. júna
