Je 27. február 2000. Pawel Althamer a jeho rodina žijú v typickom obludne pôsobiacom socialistickom paneláku na Krasnobrodzkej ulici v štvrti Varšavy nazvanej Brodnó.
Tri mesiace predtým poľský umelec chodí od bytu k bytu a klope na dvere domácností. Je ich asi dvesto. Susedov presviedča, aby všetci v jednom okamihu v bytoch buď rozsvietili, alebo zhasli svetlo, a tým vytvorili nápis 2000. Poslednú februárovú nedeľu sa to podarí.
„Spolupratričnosť zafungovala. Nikto odtiaľ nevypadol. Ak by ste videli iba fotku a nemysleli na prácu, ktorú do toho musel dať, možno by vás to neoslovilo. Ale keď si uvedomíte, koľko ľudí muselo spolupracovať a že všetci vďaka tomu naozaj prežívali tú istú chvíľu, zistíte, že je to veľká vec a ten moment musel byť úžasný,“ myslí si výtvarníčka Monika Pascoe Mikyškovej.
Pawla Althamera, ktorého pôvodne spoznala cez jeho sochy, stretla aj osobne. „Jeho charizma je výnimočná, aj vďaka nej dokázal ľudí takto zmobilizovať,“ hovorí.
Prečo sú Poliaci smutní
Dielo, ktoré mám rada
PAWEŁ ALTHAMER:
Bródno 2000
Rok: 2000
Trvanie: 5'52''
„Veľa Althamerových konceptov je postavených na úplne jednoduchom nápade. Nepotrebuje k tomu nijakú hi-tech techniku či drahú produkciu. Zapnutie vypínača je po technickej stránke jednoduché, no z ľudskej stránky to bol obrovský projekt. A možno práve v Poľsku a postkomunistických krajinách vôbec to má veľký význam. Spoločnosť, ktorá bola desiatky rokov zneisťovaná a tlačená k úplnému opaku spolupatričnosti, sa dokáže zmobilizovať a zafungovať. Toto sa mu podarilo ukázať,“ vysvetľuje Pascoe Mikyšková.
Tvorba Poliakov je podľa nej na mnohých výstavách ľahko rozpoznateľná. Sú veľmi duchovní a je v nich smútok.
„Tým, akú strašnú vojnu prežili, napríklad na rozdiel od nás, ktorí sme boli v závetrí a ešte vyvážali vlastných ľudí, sa od nás v niečom vzdialili. Platí to hlavne u takých štyridsiatnikov, päťdesiatnikov,“ komentuje výtvarníčka.
Keď sa umenie stáva ľudským
V súčasnosti je už aj u nás bežné, že sa vytvárajú rôzne formy susedských komunít, v roku 2000 to však bežné nebolo. Ani na Slovensku, ani v Poľsku.
„V obrovskom paneláku sa môže stať, že človek nepozná svojho suseda ani po dvadsiatich rokoch. Toto bol pokus, ako tých ľudí spojiť a v tom je jeho veľký zmysel,“ uzatvára.
O projekte Brodnó hovorí ako o vykročení zo zabehanej každodennosti. „Veď aj u nás sa napríklad Július Koller programovo snažil začleniť bežný život do umenia,“ dodáva.
A práve tým je pre ňu zaujímavý aj Althamer. „Do svojich diel sa snaží zapojiť širokú verejnosť a každodenný život. Jeho umenie sa tak stáva ľudským,“ spomína Pacoe Mykišová. „Páčilo sa mi, ako v Benátkach zapojil do svojej práce obyvateľov mesta. Odlial tváre Benátčanov a potom z nich urobil sochy z kovovej konštrukcie potiahnutej plastom.”
Juraj Kováčik, editor hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik
