KNIHA TÝŽDŇA / ŽLTÍ VTÁCI
Powers napísal memoárový príbeh z americko-irackej vojny zrozumiteľne, na vysokej umeleckej úrovni a hlavne pravdivo
V Spojených štátoch neprejde deň, aby sa v médiách neobjavila správa o násilnom čine, ktorý na sebe alebo okolí spáchal veterán z irackej alebo afganskej vojny, trpiaci posttraumatickým stresovým ochorením. O psychologických problémoch vojakov vracajúcich sa z nedávnych vojen sa veľa popísalo a stále veľa píše. Ak čitateľa už unavili štatistické údaje a odborné psychologické články o amerických ozbrojených silách, môže si prečítať neveľký, no pôsobivý román Američana Kevina Powersa Žltí vtáci (Artforum 2014, preklad Adriana Komorníková). V Spojených štátoch vyšiel pred dvoma rokmi a získal mnohé literárne ocenenia.
Tak ako každá vojna, aj americko-iracká bola horšia, ako sa predpokladalo. A nech sa príbehy akýchkoľvek vojen rozprávajú nespočetne veľa ráz, vždy sa začínajú a končia rovnako – vlasteneckými výzvami do boja a nakoniec smútočnými pochodmi. Nie je napokon história ľudskej civilizácie jeden nekonečný príbeh o vojnách? Táto posledná americká sa odlišovala od predchádzajúcich. Do Iraku išli totiž iba platení dobrovoľníci, a hoci verejnosť nepociťovala tlak násilného odvodu, iba finančné bremeno, prehlbovala sa priepasť medzi vojakmi a atomizovanou spoločnosťou doma.
Veľké sny malých životov
Jedno je prežiť absurdnosť vojny a celkom iné je vedieť o nej napísať zrozumiteľne, pútavo, na umeleckej úrovni a hlavne pravdivo. Takto o nej píše Kevin Powers, ktorý slúžil ako ostreľovač zabezpečujúci pyrotechnikov, odstraňujúcich po domácky vyrobené bomby IED (Improvised Explosive Devices) v Iraku v rokoch 2004 a 2005. Hoci tvrdí, že ide o fiktívny príbeh, je jasné, že sú to memoáre vlastného dozrievania. Jeho fragmentárny román je odkrývaním morálnych a psychických trosiek, ktoré zo zdravých mladých ľudí urobila vojna. Zachytáva jej zápach – horiacich príbytkov, ľudských tiel a zvierat, upchatej kanalizácie, ponúka však aj závany Tigrisu a opekaného jahňaťa. Jeho púštna krajina nie je úplne pustá a vyprahnutá, ale naplnená aj vtáčím spevom a inými zvukmi života, snov a halucinácií.
Vojak John Bartle, mladý muž zo zapadákova v Západnej Virgínii, sa prihlási do služby v Iraku, podobne ako jeho kamarát Daniel Murphy. Prečo to urobili títo mladí muži z biednych pomerov? V ich malých životoch zatúžili po niečom väčšom a dôležitejšom, aj oni mali veľké sny. A tak si našli vojnu a zvolili si ju. A v nej spoznali, že ich životy a sny sa ešte viac zmenšili. Úzke virgínske cesty zamenili za kúdoly prachu a piesku a spoznali rieku, ktorá napriek krásnemu historickému menu tentoraz ukolísavala napuchnuté telá mŕtvol.
Unáhlený sľub
Bartle leží na prašnej zemi, zarýva do nej prsty a túži len po jednom. Aby ho práve teraz nezabili. Armáda im povedala, že smrť spolubojovníkov zjednocuje. No medzi vojakmi prevládal iný názor - ak teraz zomrieš ty, je menšia šanca, že zomriem ja… Bartle sa stal vojakom, pretože chcel, aby mu niekto povedal, čo má robiť. Urobil chybu. Kamarátovej matke unáhlene sľúbil, že privedie jej syna domov živého. Sterling, jeho veliteľ, ostrieľaný duševne narušený veterán z irackej vojny, ktorý to začuje, mu stručne vysvetlí, že takéto sľuby sa nikdy nedávajú.
V americkej próze a poézii, ktorú píšu veteráni z Iraku, nenájdeme politizovanie, polemiku a vysvetlenie, že vojna sa stala najmasovejším zdrojom práce. Tak to je aj v románe Žltí vtáci. Kevin Powers predstavuje vojnu ako čosi dané a samozrejmé. Nepozastavuje sa nad jej príčinami. Namiesto koherentného vysvetlenia ponúka len útržky a reflexie. Powersove obrazy sú vierohodnejšie ako akékoľvek fotografie vojnového reportéra. Najsilnejší je pri opisoch krajiny, ľudských emócií a prirovnaniach. Rozprávač Powersovho lyrického, hlboko smutného príbehu sa rozpamätúva na udalosti pred Irakom a počas služby, no na to najdôležitejsie – ako žiť po návrate domov - sa nevie rozpamätať.
Autorovo rozprávanie prechádza pozvoľne z Iraku do Nemecka, Západnej Virgínie a Kentucky, z obdobia počas vojenskej služby, pred ňou a po nej. Powers opisuje zabíjanie a život na hrane smrti so šialenou bolesťou. Čítame a ponárame sa do hlavy človeka s posttraumatickým stresom. Román nás pohlcuje, pociťujeme empatiu k postavám a dilemám rozhodnutí, ktoré musia momentálne urobiť. Takáto je hodnota dobre napísaných memoárov.
Poetický kronikár
Ako vypovedať pravdivý príbeh z nedávnych vojen, ktoré už dávno zatienili literárnu explóziu veteránov juhoázijských konfliktov? Túto otázku si dali mnohí americkí autori memoárov. Powers je však jeden z mála, ktorého by sme mohli nazvať poetickým kronikárom - nezaprie v sebe básnika. Dve zo štyroch častí knihy sú o irackej vojne, konkrétne o bojoch v Mosule a Tel Afare. Prekvapujú poetickým jazykom, akoby boli básňou v próze. Autor sa odpútava často od vojenskej reality a odvoláva sa na umenie, literatúru a fotografiu. A to je práve miestami problém tohto textu. Na niektorých čitateľov môžu dlhé, niekoľkoriadkové lyrizované opisy pôsobiť retardačne. Lepšie by zneli v zbierke sonetov. Powersova štylistická virtuozita vyniká, keď sa autor nevytráca zo scény, ale je reálny a pochoduje dejom so svojimi spolubojovníkmi.
Román je o náhodnosti smrti, pamäti a strachu zo seba samého. Mladý hrdina nechápe, čo to značí ísť domov, pretože jeho vlasť a on sám sa zmenili na dve cudzie veličiny. Akoby spolu ani nesúviseli a nepatrili k sebe. Akoby jeden o druhom nechceli vedieť. Tak ako hovorí staré arabské príslovie, viac ako neistoty z budúcnosti sa treba obávať vlastnej minulosti.
Autor: Danica Hollá
