Pri zhodnocovaní života a diela nedávno zosnulého Gabriela Garcíu Márqueza, kolumbijského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, sa do centra pozornosti dostal okrem iného zrod jeho románu Sto rokov samoty, špeciálne však to, akým podnetom sa pre autora stala veta: "O veľa rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliano Buendía si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on po prvý raz videl ľad."
Ide o prvú vetu románovej kompozície, ktorá mu zišla na um pri ceste autom, keď viezol svoju rodinu na výlet, a ten okamih v ňom vyvolal a rozvinul nezadržateľný, hektický proces, ukončený vytvorením jedného z najvýznamnejších románov 20. storočia.
Tento príklad akoby dával za pravdu tým teoretickým a praktickým prístupom k prozaickému textu, podľa ktorých je prvá veta do tej miery dôležitá, že ten, kto ju má, "má všetko". Pravda, možno uvažovať o úrovni prvej vety práve tak ako o úrovni textu, no ak máme na mysli kvalitný text, jeho nevyhnutným, invariantným znakom je to, že je taký, aký má byť. Text sa v tomto chápaní stáva rozhodujúcim tvorivým činiteľom, od ktorého všetko závisí. Je pánom situácie, sám určuje, čo treba robiť, čo doň patrí a čo nepatrí. Autor je de facto služobníkom textu a jeho úlohou je dať všetkým textovým zložkám umelecky primerané miesto.
K činiteľom, v ktorých sa však intenzívne prejavuje autorova voľba a jeho primárna sloboda rozhodovania, patrí prvá veta (incipit) a v širšom začiatok textu, teda to, čo si vyžaduje vnuknutie, čakanie a trpezlivé hľadanie. Táto vstupná časť určuje tonalitu textu, spôsob videnia a rozprávania, fakt, či bude mať sujetové dielo stupňovitý, dominantne príbehový, alebo priraďovací, rámcový charakter a pod. Zároveň tu ide aj o akúsi skrytú inštrukciu, ako treba dielo čítať.
Ak sa v súvislosti s Márquezom dostala v rozličných úvahách na pretras prvá veta jeho románu Sto rokov samoty, vyvoláva to nevyhnutnosť všímať si aj množstvo ďalších pôsobivých viet a situácií, ktorými svoj text naplnil.
Dospejeme tak k tomu, čo Umberto Eco nazýva estetickým alebo semiotickým spôsobom čítania. Na rozdiel od sémantického typu čítania nie je pri ňom rozhodujúce sledovať, ako sa prozaické dianie skončí, ale ako je to, čo sa deje, vyrozprávané.
