V Paríži jej povedali, že toto si dovolila len ona a Brigitte Bardot. Fotila pre najväčšie mená v módnom biznise, objavovala sa na titulkách prestížnych magazínov. A v najlepšom prestala. Odišla a začala sa venovať tvorbe vlastných videí, filmov, objektov a hudbe. KRISTÍNA CHRASTEKOVÁ je samouk, no nemá pozíciu z rozmaru maľujúcich celebrít.
Prerušili ste kariéru topmodelky a začali ste sa venovať vizuálnemu umeniu. Nikdy ste ho neštudovali, ste samouk, napriek tomu si vás skoro začali všímať dôležití galeristi. Ako sa to stalo?
Neviem. V detstve som k týmto veciam veľmi neinklinovala. Mala som celkom silno zakódovanú žurnalistiku, tej som sa chcela venovať, ale potom sa všetko stočilo úplne inde. Až keď som začala viac žiť na jednom mieste, tak som začala kresliť, robiť videá a trochu sa zaoberať hudbou. Možno to bola potreba aj kvôli tomu modelingu. Mala som v sebe dosť nanosených vecí, rôznych neprejavených, potlačených emócií. Tá práca ja ťažká ako každá iná, ale človek je predsa len častejšie sám a veľa cestuje, tak si veľa vecí necháva pre seba. A tým, že v práci sa od neho neočakáva veľmi, aby sa vnútorne prejavoval, tak sa neprejavuje. Dlho mi trvalo len zhodiť zo seba všetky bariéry, všetky pancierové dvere, ktoré som si vyskladala, aby som v modelingu dokázala fungovať. Dať všetko dole, aby som bola schopná sa len normálne baviť, vedieť, čomu sa chcem ďalej venovať. Cielene som s tým pracovala, až som sa jedného dňa pozrela do zrkadla a rozplakala som sa šťastím.
Kedy to bolo?
Možno päť šesť rokov dozadu. Takže výtvarné veci vznikali zo začiatku absolútnou nutnosťou. A prirodzene. Nemala som ambíciu zdieľať ich s niekým ďalším, nepremýšľala som nad tým. Tvorila som, robila som každý deň a mala som nazbieraného veľmi veľa materiálu. A potom som sa stretla s ľuďmi, ktorí to náhodne u mňa videli, lebo v byte sa nedá všetko poschovávať, a chceli vidieť viac. Boli to kamaráti, niektorí umelci, ktorí s tým mali skúsenosť. Chceli vidieť viac a začali ma dokopávať, aby som s tým šla von. Dosť dlho som riešila, či vôbec, lebo som mala pocit, že pre mňa to naozaj bola terapia a hra, ktorú som si robila sama, tajne.
Ako ste začali?
Začala som s fotením, to bol asi prvý prirodzený záchytný bod. Začala som fotiť módu, ale veľmi na surovo, bez nejakého dorábania. A potom mi to nestačilo, tak som začala fotiť iné veci. Prešla som na jednoduché portréty, potom som prešla k dokumentárnej fotke, fotila som pre ministerstvo zahraničných vecí v Česku, čo bolo priíjemné, pretože tam som trochu cítila spojenie so žurnalistikou. Keď som dostala novinársku kartu, tak som mala krásny pocit.
Čím vás od detstva priťahovala práve žurnalistika?
Chcela som byť vojnovou reportérkou. Nedávno som na tým rozmýšľala, lebo som videla krásny film so Juliette Binoche A Thousand Times Good Night. Úplne som zabudla na túto svoju túžbu, a keď som pozerala tento film, začalo sa mi všetko z detstva vybavovať. Dlho po filme som ostala ticho, v sebe, a potom som si uvedomila, že moment napätia a dobrodružstva, ten extrémny opak stereotypu, nutne potrebujem. A že aj v modelingu, hoci samotná náplň mi nebola až tak veľmi blízka, všetky tie cesty a všetko okolo bolo ako závislosť. Keď som prestala cestovať, tak som si každé dva týždne balila kufor s tým, že nutne musím niekam ísť. Hovorila som si, že sa toho snáď už ani nezbavím. Jedného dňa budem mať rodinu a každé dva týždne im poviem ahoj, vrátim sa o pár týždňov.
Kristína Chrasteková. FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Usadili ste sa zatiaľ v Prahe, nevrátili ste sa domov...
Bol to kompromis. Bratislava mi po všetkých tých obrovských mestách prišla trošku malá. A Praha zasa bola v takej vzdialenosti, že som mohla kedykoľvek prísť domov. Bol to asi praktický dôvod. Nebolo to kvôli niečomu konkrétnejšiemu.
Pre modeling vás objavili len tak na ulici alebo ste za tým šli cielene?
V dvanástich ma zastavili na ulici, ale kvôli filmu, a to kvôli Lutherovmu filmu Anjel milosrdenstva. Oslovila ma nejaká pani, chcela, aby som prišla na Kolibu na skúšky a dostala som to. Hrala som obesenú. Potom som bola očarená tými ľuďmi, nakrúcaním, prišlo mi to všetko nové, zaujímavé. A v tej dobe som mala kamarátku, ktorá veľmi chcela byť modelkou. Keď bola súťaž Elite Model Look 1995, šla som tam s ňou ako podpora, nemala som absolútne žiadne ambície, vôbec som dovtedy nevnímala fyzický vzhľad, a zobrali mňa. Tam sa, myslím, sa skončilo to kamarátstvo.
A začal sa váš nový život. Keď tie roky spätne hodnotíte, čo vám dali?
Určite mi dali veľa. Teraz som vďačná za viacero vecí, jedna z nich je, že som zvyknutá na organizovanie. Zorganizovať niekoľko ľudí, aby som si mohla nakrútiť film, je pre mňa prirodzené. Som zvyknutá na sety a produkciu a nemám problém komunikovať. Bola to veľmi dobrá škola. Taký život naučí veľmi veľa. Je to iné, ako keď človek žije len vo svojej komunite, chodí do školy a býva na jednom meste. Som vďačná za inú perspektívu, širší pohľad na svet, na ľudí, a tým pádom na túto prácu. Síce tvorbu prežívam, ale trochu inak. Mám už trošku odstup.
Ostali vám z modelingu priatelia?
Veľa. Mala som veľké šťastie na ľudí. Poznám ľudí z toľkých rôznych oblastí! Je príjemné mať okolo seba rôzne okruhy, zájsť tam a potom zas niekam inam. To ma udržuje intelektuálne flexibilnú.
Predvádzali ste pre najväčšie módne značky. Prada, Miu Miu, Louis Vuitton, Christian Dior. Objavili ste sa na titulných stránkach najznámejších módnych časopisov. Dá sa povedať, s kým sa najlepšie spolupracovalo?
Veľakrát som fotila pre americký Vogue so Stevenom Meiselom. A tým, že to bolo často, to bolo familiárne. Ale bolo aj veľa iných ľudí, ktorých som rada videla.
Prečo ste vlastne s modelingom sekli?
Spravila som rázny krok. Viem, že to mnohí dlho riešili, lebo málokto urobil niečo také. V Paríži mi povedali, že to urobila len Brigitte Bardot a ja. V tom najlepšom, na vrchole som sa nejako stratila. Už to dospelo do fázy, kedy som necítila vôbec žiadnu slobodu, všetko bolo dopredu naplánované, presne som vedela, kedy kde budem, bolo toho strašne veľa, nechcela som už tak ďalej fungovať. Je to proste biznis, človek má plný kalendár, vie, že s blízkymi sa uvidí minimálne, pri všetkom bude chýbať. Dospelo to do bodu, keď som si uvedomila, že to nebudem robiť celý život, že musím urobiť nejakú zmenu a začať si budovať niečo iné. Tak som povedala koniec. Možno aj preto, že nešlo robiť dve veci naraz. Buď sa venovať stopercentne jednému alebo druhému. Alebo to dostať do fázy, kedy už budem vedieť, budem sama v sebe zladená.
