Andrej Dúbravský odišiel maľovať do New Yorku, aby zistil, že maľba je dnes „mŕtvejšia“ než kedykoľvek predtým.
Vlani skončil školu a všetci čakali, čo urobí, kam pôjde, ako bude ďalej maľovať, kto ho bude zastupovať a či budú jeho chlapci stále mať zajačie uši. Vystavoval v New Yorku, v Berlíne, diplomovku obhájil v zatopenom depe neexistujúceho bratislavského metra so skvelým ohlasom a napokon jeho dielo kúpila Slovenská národná galéria.
„Bol to môj detský sen a zrazu sa mi splnil. Úplne ma to dojalo a som za to nesmierne vďačný. Zároveň som to však vnímal ako pozitívny signál, že by som mal ísť ďalej, že by som sa o to mal aspoň pokúsiť,“ hovorí Andrej Dúbravský, ktorého výstavy môžete práve vidieť v bratislavskej galérii Zahorian & Co. i v berlínskej galérii Dittrich & Schlechtriem.
Diphallic Dude, 2014.
Umelecké getíčka pre zlaté vajíčka
Ako miesto „pokusu“ si vybral rovno New York, kam odišiel začiatkom tohto roka na tri mesiace. Dnes je tam opäť, no nie preto, že by tam bol život umelca jednoduchší.
„Stratil som všetky ideály o umeleckom svete. Nachádzal som tam množstvo umeleckých getíčok, ktoré boli odtrhnuté od normálneho života a iba málokto robil na niečom, čo malo váhu. Ja som však chcel seriózny ateliér, aby som tu mohol maľovať svoje seriózne obrazy. A našiel som iba miniatúrne králikárne pre úbohých umelcov, čo sa tam snažia znášať svoje zlaté vajíčka.“
Napokon však jeden ateliér našiel, dokonca mal okno, nakúpil plátna, farby a začal robiť. Stále sa však pýtal sám seba, čo tam vlastne robí. Farby sa podivne roztekali, na plátne sa ukazovali tehly, ktoré pokrývali všetky steny. „Bol som márnivý a absolútne naivný – myslel som si, že tam prídem a ovládnem umelecký svet. Namiesto toho bolo mínus pätnásť, mal som prenajatú dieru za 1500 dolárov a spával som v práčovni,“ hovorí so smiechom.
Zostal však, namaľoval množstvo pláten a je presvedčený, že to malo zmysel. „Je super žiť tu, na Slovensku, mať nejaký štandard, urobiť raz za čas výstavu a viesť krásny pohodlný život, ale čo potom? Čo ďalej? Možno mám výhodu, že som už zarobil nejaké peniaze a mohol som ich do tohto investovať. Čo iné som s nimi mal robiť – mal som si kúpiť hodinky?“
Trailer, 2014.
Stick insects can reproduce parthenogenetically, without the need for males, 2014.
Nezmení svet
Výstavy v Berlíne a Bratislave nepovažuje za nijako odlišné. „Je to vlastne jedna výstava, akurát na dvoch miestach,“ hovorí o nich. Dohromady mal asi štyridsať pláten, časť z nich išla do Berlína, časť do Zahorianu, kde sú vystavené napokon iba štyri.
Sú to však tie správne štyri, lebo každé z nich je v niečom iné a zároveň ukazuje, čo je pre jeho maľbu práve teraz charakteristické. Je to rýchlosť, v ktorej sa obraz krajiny stáva takmer abstraktným výjavom. Je to internet, ktorý mu stále spolu s historickou maľbou slúži ako východisko a priestor na konfrontáciu vizuálnych a obsahových prvkov minulosti a súčasnosti. Je to príroda, modlivky, pakobylky, priam obsesívny záujem o romantické výjavy východov i západov slnka a vodnej hladiny. A napokon - sú to muži a chlapci, ktorých telá však nie sú zidealizovanými, vyretušovanými a dokonalými objektmi túžby, čo však vôbec neznamená, že po nich nikto netúži.
Andrej Dúbravský nijako netají, že ho zaujíma „pekný obraz – totálne tradičný“, a to, či v ňom tú trochu irónie z jeho strany objaví aj divák, už necháva naňho. On na to nemá čas – musí predsa maľovať ďalej. Nie však preto, lebo by si myslel, že maľba dnes zmení svet k lepšiemu.
„Nemám pocit, že by dnes maľba donútila ľudí premýšľať o niečom zásadnom – a z tohto pohľadu sa vôbec nedivím, keď ju mnohí považujú len za komoditu a teoretici ju vyhlásili za mŕtvu. Akurát mi nesedí to načasovanie – podľa mňa je totiž mŕtva teraz, oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Ja však maľujem, lebo ma to neskutočne baví a mám to rád – toto je dôvod, pre ktorý to robím,“ hovorí.
All transactions are 100 percent safe and private, 2014,
Neskúša, maľuje
Výstavy v Berlíne a v Bratislave sú tiež celkom tradičné – obrazy na rámoch sú zavesené na bielych stenách galérií, hoci v minulosti Dúbravský rád vystavoval na netradičných miestach – okrem depa napríklad v mäsiarstve či na ostrove uprostred Zlatých pieskov. Na podobné „úlety“ však nezanevrel, skôr naopak, stále hľadá spôsob, ako preniesť zážitok z tvorby na divákov, ako z procesu maľby vytvoriť situáciu, ktorú možno zažiť.
„Nemyslím to tak, že budem niekde na lúke maľovať s divákmi, to nie, iba premýšľam, či chcem byť stále iba zatvorený v ateliéri a raz za čas urobiť výstavu,“ vysvetľuje Dúbravský. „Veľmi ma inšpirujú 60. roky minulého storočia a všetky tie skupinové akcie, ktoré umelci podnikali. Utekali do svojich svetov, do svojej scény, pred socializmom a jeho 'výdobytkami' a mne sa zdá, že dnes to má opäť zmysel – utekať, nie však od režimu, ale od tej totálnej komoditnosti. Zdá sa mi, že je to ešte zákernejšie – prepadnúť mamone a premýšľať o umení len v rovine kariéry a peňazí, ako som to zažil v New Yorku.“
Keď sa pýtam, načo to teda všetko robí – načo sa pokúša preraziť na scéne, ktorá maľbu vidí predovšetkým ako tovar a umelcov triedi do kategórií „hot“, „cool“ a „out“, celkom vážne odpovedá: „Ale ja nič konkrétne neskúšam. Ja skrátka len maľujem a ukazujem to ľuďom – a budem to robiť asi po zvyšok svojho života.“
