Fred Wesley je minimálne rovnaká legenda ako Maceo Parker. Trombónista, skladateľ, aranžér, kapelník kapely Jamesa Browna a dlhoročný člen jeho legendárnej dychovej sekcie. V roku 1975 odišiel, aby písal históriu s inou formáciou, ktorá vystopovala pod menom Parliament a Funkadelic a jej frontmanom bol George Clinton. Potom sa ponoril do jazzu s orchestrom Copunta Basieho a dnes, podľa vlastných slov, osciluje medzi jazzom a funkom.
Fred Wesley vystúpi v bratislavskom Nu Spirit Clube so svojou kapelou v utorok 10. júna, aby predviedol, ako swinguje a groovuje s malou zostavou. Pri tejto príležitosti nám telefonicky odpovedal na niekoľko otázok.
Boli ste „hudobným riaditeľom“ v kapele James Browna. Aká v nej bola atmosféra: diktatúra šéfa alebo demokracia?
Mali sme spoločný smer, išlo to všetko tak samozrejme. James Brown bol, samozrejme, ústredná osobnosť, ale zvuk vždy vytvárajú všetci. Boli sme na jednej vlne.
Bol James Brown iný na pódiu a v súkromí?
Išiel si svoje. Na pódiu bol šoumen, v súkromí skôr sústredený. Nenechal sa ničím vyrušovať.
Z pohľadu zvonka vyzerajú Parliament - Funkadelic ako partia úplných - nehnevajte sa ale nenapadá mi iné slovo ako - bláznov. Aký bol váš pohľad ako člena kapely?
Nemusíte sa ospravedlňovať, oni boli ozajstní blázni. Bola to partia experimentálnych hudobníkov. Tak sa tak aj obliekali, používali make up. Mali svoj štýl, nielen v hudbe, ale aj v obliekaní.
Po funkovom období ste začali hrať u Count Basieho, aj váš aktuálny projekt Generations hovorí jazzovým jazykom. Aký je váš vzťah k jazzu?
Jazz som hrával odjakživa. Ani po tom džobe u Jamesa Browna som až tak netúžil. Zobral som ho preto, aby som vypadol z mesta a mohol cestovať do New Yorku, Chicaga alebo Los Angelos. Chcel som hrať jazz, ale napokon som zostal s Jamesom Brownom a neskôr Funkadelic. A keď prišla možnosť hrať s Count Basiem, potom som jednoducho musel skočiť. Hranie s jeho kapelou som si užil asi rovnako ako s Funkadelic, ale bol to iný typ zážitku.
A čo váš súčasný projekt Generations?
Je to fúzia jazzu a funku, kapela hra funkové skladby jazzovým spôsobom. Za tie roky sa zo mňa stal crossoverový hudobník, viem hrať jazz aj funk, a miešať to spolu. Pre mňa je vlastne jazz a funk tá istá vec, nedá sa povedať, kde jedno končí a druhé začína. Všetka moja hudba je zmesou jazzu a funku. Moja nová kapela je toho dobrým príkladom.
V podstate všetky vaše projekty boli a stále sú hojne samplované mladšími hudobníkmi. Aký je váš postoj k samplom?
Ja by som takto hudbu nerobil, ale aj my sme zvykli kopírovať ľudí, ktorí hrali pred nami. Akurát sme nemali technológiu, aby sme to urobili priamo. Dnes je samplovanie ďalším spôsobom ako sa dá robiť hudba.
Čo bude podľa vás budúcnosťou hudby?
Viete, že neviem? Neviem, čo to bude konkrétne, ale bude to nejaká kombinácia. Kombinácia jazzu, funku, blues, rokenrolu. Som v pohode s tým, ako sa hudba vyvíja, ale ja už nemôžem byť toho súčasťou. Ja som totiž oldschooler.
