To meno sa stalo bezmála synonymom absolútneho zaujatia poéziou, bujarých flámov, depresívneho samotárstva, finančných suchôt, rebelantstva proti spoločenským konvenciám i ustrnutia v strednom prúde. Synonymom konfliktov, záchvatov hnevu, života plného emocio〜nálnych a literárnych vzopätí a sebadeštrukcie.
Časť z toho je i v knihe básnika a aforistu Ondreja Kalamára Pivo U Chárona (s Jožom Urbanom). Vydalo ju Trio Publishing k nedožitej päťdesiatke Jozefa Urbana a k pätnástemu výročiu jeho smrti po autonehode v roku 1999.
Pokračujúci dialóg
„Málokde nájdete toľko havárií na štvorcový centimeter,“ napísal raz Urban o lyrike Miroslava Válka. Túto vetu však možno vztiahnuť aj na poeta a človeka Urbana, ktorý podľa slov jeho druhej manželky Ivany „býval plný hviezd a do všetkého vrátane básní pridával za lyžičku horčice“.
Obsmŕdali okolo neho mnohí, čo dúfali, že – ak budú stáť pri ňom – tiež ich nájdu svetlá rámp, no mal aj priateľov. Patrí k nim i Kalamár, hlavná postava básne Môj kamoš Ondro. To je ten, čo nosí kravaty od maliara Dušana Daniša, pričom „na taký originál sa ani nedá obesiť, lebo krása robí z predsavzatí výkriky do tmy“.
Autor spomienky uvádza Urbanovými veršami, názvami jeho básní a zbierok. Spoločné dialógy rekonštruuje a spája tak, aby pokračovali v rovnakej dikcii, na inom mieste a v inom čase. Čas obnoveného stretnutia je i časom „tesne po konci sveta, ktorý sme obaja prežili, a koniec sveta môžu prežiť iba nesmrteľní“, čiže príležitosťou na patetické, od básnikov viac-menej očakávané gestá.
Ľahko zraniteľné ego
Kalamárov Urban bol „vzorový bohém“, „močil ako chlap, priamo“, „aj v amoku, pri najvulgárnejších výrazoch správne skloňoval“ a „tešil sa tak, ako to vedel len on – úplne detsky naplno“. Toto idealizované portrétovanie vyvažujú úvahy o ľahko zraniteľnom egu básnika a jeho čiastočnej nespôsobilosti v partnerskom vzťahu.
Mimochodom, vulgarizmy. V knihe je ich taká záľaha, až sa natíska otázka, či ešte slúžia na charakteristiku postavy, jej autenticity v reči, pohnútkach a postojoch, alebo sú už prostriedkom samoúčelu.
Témami rozhovorov je malomeštiactvo, „seriálovo-papučová kultúra“, básnikova výnimočnosť, praktické veci, sprevádzajúce chod rodiny, i potreba konať bez „hladinky“, ktorá spolužitie ľudí znemožňuje. Dialógy občas pripomínajú stretnutia realistu a didaktika s básniacim i besniacim nihilistom a výstredným individualistom Urbanom, verklíkujúcim odpovede na jedno kopyto: „Niečo na tom bude“, „to je dobrý nápad“, „ešte že si mi to povedal“...
Kniha s fotografiami i materiálom dokumentujúcim Urbanovu básnickú a publicistickú tvorbu a s grafickým dizajnom Waldemara Švábenského sprostredkúva zväčša to, čo čitateľ vie či tuší. Jej prínos vidím v pripomenutí, že čítanie poézie, akú písal Malý zúrivý Robinson, nás obohacuje.
