Najprv zháňa peniaze na vývoj digitálneho zariadenia, ktorým by hudbu prehrával v kvalite 1:1. Potom vydá album, ktorý v starej búdke nahral na jednu stopu. Kto iný ako Neil Young.
Raz Neila Younga žaloval jeho vydavateľ, sťažoval sa, že vydal „album necharakteristický pre Neila Younga“. Dnes, po rokoch, keď vychádza album A Letter Home, by sa vydavatelia mohli už len pousmiať, pretože pre Younga je charakteristické všetko aj nič. Uňho sa dá len predpokladať, že si zase niečo vymyslí.
A Letter Home zahral a naspieval v nahrávacej kabínke z roku 1947 a tak to aj znie: rovnako ako hlas a gitaru počuť aj všetky možné šumy zázračného, no nedokonalého zariadenia.
Intímny rozhovor v obývačke
Young je známy ako výborný skladateľ a vynikajúci rockový gitarista, ale teraz spieva piesne, ktoré si vypožičal, napríklad od Brucea Springsteena, Willieho Nelsona alebo Boba Dylana: My Hometown, Crazy, Girl From The North Country.
Nahral ich takmer úplne sám a tí, čo ich budú počúvať, si možno budú pripadať ako jeho priatelia, prizvaní na intímny rozhovor niekde v obývačke, na verande. Budú si myslieť, že im číta listy napísané, keď bol dlho preč.
Young je Kanaďan a vo vysnívaných štátoch žil najprv nelegálne (cez colníkov na hraniciach sa dostal vďaka komplimentu, že Američania majú super kvalitné cesty), takže kým nemal zelenú kartu, nemohol späť. A potom mu zas návraty komplikovali úspech a sláva, lebo to už musel byť na koncertných cestách a hrať.
Preto si na album vybral pieseň On The Road Again od Willieho Nelsona, aby, hoci bezstarostne, mohol spievať o živote na cigánsky spôsob. Alebo pesničku If You Could Read My Mind od Gordona Lightfoota, pretože v nej sa hovorí o plynutí času a o tom, čo ten čas priniesol a odniesol, ako sa menil svet, my v ňom, naše vzťahy a city.
Kto si to môže dovoliť
„Pamätáš, ako sme spolu zvykli pozerať predpoveď počasia? Keď malo byť zlé počasie, hnevali sme sa na chlapíka, čo ho ohlásil,“ hovorí Neil Young v netradičnom úvode na začiatku platne. Je to list, respektíve, zvukový telegram posielaný mame kamsi do minulosti a prosí ju v ňom, aby dala ešte šancu otcovi a porozprávala sa s ním.
Album, ktorý sa začína takto osobne, nakoniec vrcholí Springsteenovou piesňou My Hometown o živote v Reaganovej ére. Je to celkom prirodzené, Young bol vždy veľmi angažovaný a otvorene hovoril o tom, čo sa v spoločnosti deje – veď aj preto tak túžil po Spojených štátoch, lebo obdivoval slobodu prejavu.
Slová z albumu a aj jeho forma sú v súlade s tým, o čom Young písal v knihe Waging Heavy Peace. Vyšla vlani (v českom preklade ako Hipíkovy sny) a je to kúzelné dielo. Tvrdohlavo je napísaná tak, že kapitoly nemajú hlavu a pätu. Obsah je, samozrejme, nespochybniteľný a múdry, ale Young sa vôbec netrápil literárnou disciplínou a jeho pointy sú často úsmevné.
Áno, v tejto knihe je naivita čistého čoveka – no pozor, zároveň aj sebavedomie umelca, vedomého si svojho úspechu a statusu. Nikdy nemal strach tešiť sa z hudby, relaxovať pri nej, ani riskovať a experimentovať, nech by výsledkom malo byť aj čosi „necharakteristické“.
Práve on, práve teraz
Album A Letter Home nahral na akustickom zariadení, ktoré ani pôvodne nebolo určené na nahrávanie hudby. Skôr na nahrávanie vianočných pozdravov. Takýto zvuk sa už dávno považuje za katastrofu a je na pobavenie, že vyšiel, práve keď Young zháňal preniaze na vývoj digitálneho prehrávača Pono.
Vraví, že súčasná technika umožňuje počuť len päť percent nahranej hudby a túžba zmeniť to ho priviedla k veľkému inžinierskemu projektu. Keďže Apple odmietol spolupracovať na dokonalejšom prístroji, oslovil fanúšikov a na Kickstarteri vyzbieral 6,2 (!) milióna dolárov.
Do Pona sa A Letter Home vôbec nehodí. Ale prečo by sa mal. Toto nie je album, ale Neil Young.
