Striedanie výrazov, veľa hostí, mäkší zvuk, nové aj staršie texty, príbehy cudzie aj vlastné. To je Lazaretto, novinka, ktorú práve vydal Jack White.
„Ľudia robia stále tú istú chybu: myslia si, že my muzikanti spievame najmä pravdu. Napríklad Elvis alebo starí bluesmeni – automaticky sa predpokladá, že spievajú úprimne a zo srdca. Je však naozaj ťažké si predstaviť, že taký Blind Willie McTell, ktorého coververzia Three Women album Lazaretto otvára, mal súčasne tri frajerky. To by bolo veľa na kohokoľvek, tobôž na slepca.“
Autor týchto demaskujúcich riadkov je paradoxne muzikant, ktorého najväčším prínosom do sveta hudby od čias dnes už legendárnej LP Elephant (2003) dua White Stripes bola drsná úspornosť zvuku a úprimnosť výpovede. Všeličo je inak a Jack White má na svojej druhej sólovke aj ďalšie menšie či väčšie prekvapenia.
Spolupráca s mladším ja
Zvuk je akýsi mäkší, nahrávky pôsobia veľmi zrelo a takmer žánrovo čisto – samozrejme v prípade, že americanu môžeme považovať za rýdzi žáner, ako aj v prípade, že vám predstava kovboja s harfou či africkými perkusia〜mi nepripadá ako úplne uletená. Album vznikol v Third Man štúdiu v Nashville a na bohatom zozname hostí chýbajú vari len Willie Nelson, Kris Kristofferson a Dolly Parton. Vlastne nechýbajú, ich duch je prítomný, a to v tom najlepšom zmysle slova.
Tridsaťosemročný hudobník má bohatý život – množstvo projektov, semtam film či soundtrack, vedenie vydavateľstva Third Man, rozvod, a život single otca s dvomi deťmi. Napriek tomu, alebo možno práve preto, netrval White na opise súčasnosti a siahol aj po textoch, ktoré písal ešte ako 19-ročný, no písal ich ako prózu, jednoaktovky.
„Myslel som si, že ich nikdy nevyužijem. Ale mal som pár nových textov a napadlo mi, čo tak povsúvať do nich tie staré. Zrazu to bolo, ako keby som v štúdiu spolupracoval so svojím mladším ja. Vzniklo množstvo zaujímavých situácií.“
Sympatická zrelosť
Lazaretto má v slovníku niekoľko významov. Ten, ktorý chcel albumu vtisnúť White, znamená archaický termín pre ostrov, na ktorom žili chorí námorníci v karanténe. Ťažko povedať, akú úlohu si v tomto White napísal.
Pravda je, že na albume často strieda výrazy, farbu či intonáciu. Imituje postavy, vkladá semtam seba, sem tam cudzie príbehy. V jednej chvíli spieva o šoumenovi, ktorého bravúrnosť nedokáže celkom zamaskovať krehkosť a neistotu. Vtedy máme pocit, že to je nahý White.
Predošlý album vraj nahrával asi tri dni, ten nový pol druha roka. Znie napriek tomu veľmi jednoliato a je to priam zázrak. Rozvod, najrôznejšie projekty. Akoby netvoril pod ani náznakom tlaku, časového alebo iného.
Ak je čosi skutočne sympatickým znakom hudobnej zrelosti a dospelosti, tak je to práve táto charakteristická črta Whitovej novinky Lazaretto.
Autor: Daniel Baláž
