Kam až doletel ten budzogáň?

Slovenské národné divadlo ponúka Dobšinského rozprávku vo verzii Ľubomíra Feldeka

Tradičná rozprávka ešte stále dokáže deti osloviť. Aj za toto bojuje novinka SND vo veľkej sále Činohry.

V niektorých verziách rozprávky je to Valibuk, v iných Lomidrevo – tak ako teraz. V každom prípade je to najväčší silák, aký sa kedy v našich končinách narodil. Jeho rodičom ťahalo už na stovku, ale korene mali zdravé. Lomidrevo sa narodil taký veľký, že sa do kolísky nezmestil. Mama ho mliekom nadájala do piatich rokov, z čoho získal takú silu, že vedel stromy aj s koreňmi vytrhávať. Na ceste do sveta spoznal Valivrcha a Miesiželeza, spoločne sa vydali vyslobodiť kráľovské dcéry z pazúrov drakov.

Magická trojka

Dobšinského rozprávku spracoval Ľubomír Feldek pôvodne pre Mestské divadlo v Žiline. Veľká scéna Činohry SND si žiadala prepracovanú verziu, a tak sa materiál rozrástol, až ho vraj bolo treba skracovať. Výsledkom je takmer trojhodinové predstavenie s prestávkou. Deťom to neprekážalo.

Očarujúca úvodná scéna spod Tatier ako pupku sveta a vesmíru, s nasvietenými točiacimi sa planétami a hviezdami spoľahlivo vtiahla deti do rozprávkového deja, plného tradičných slovenských rozprávkových formuliek, ľudových nápevov (hoci aj hymnického) a dramatických dejových zvratov v znamení magického čísla tri. Traja siláci, tri princezné, tri draky s počtom hláv násobku troch.

A ja tam prídem...

V prvej polovici predstavenia nebol problém s rytmom jednotlivých výstupov, diváci boli neustále vťahovaní do nových scén, menili sa kulisy, pribúdali nové postavy a predstavovali sa vo svojich výrazoch. Dôvtipne riešená bola scéna dojčenia či neskôr skákanie do dračej diery.

Hlavný hrdina (Milan Ondrík) začal s hlasovým prejavom mohutného siláka možno trochu vehementnejšie, než by sa žiadalo, neskôr trochu ukričaný charakter svojej postavy vyrovnal a energiu v rámci sympatickej a herecky vhodne zvolenej trojice silákov púšťal správnym smerom. Princezné sa vo viac či menej všetečných povahách navzájom dopĺňali, najmenej to dramatizovala najmladšia a najmúdrejšia princezná, čo bolo v záľahe ženského afektu chvíľami aj potrebné.

Kráľ (Dano Heriban) niektoré deti v smútku za dcérami naozaj rozplakal. „A ja tam prídem na svojej starej honde a všetkých postrieľam!“ – vykríkol počas únosu princezien jeden z užasnutých diváčikov.

Laktibrada nie je zrada

Troj-, šesť- a dvanásťhlavý drak dali vo svojom stvárnení príležitosť tanečným pohybovým vsuvkám. Hneď niekoľko úloh počas predstavenia šikovne zvládla Gabika Dzúriková, no bezpochyby najviac jej sedela zoženštelá Škrata Laktibrada – hrala ju s citom, vtipným grifom a veľmi prirodzene, čo býva pri deklamovaní rozprávkových bytostí vzácne.

Ku koncu druhej časti predstavenia mali niektorí detskí diváci už trochu problém s udržaním pozornosti. Vždy sa však vyskytli momenty, ktoré ich dokázali vrátiť do deja – ako inak, išlo o akčné scény stínania dračích hláv či veľkolepé hádzanie budzogáňov. Opäť sa potvrdilo, že boj (priamy, fyzický, ale zároveň ten odveký boj zla a dobra) v príbehu spoľahlivo funguje. Herci sa občas deťom prihovorili, ale nepašovali do rozprávky za každú cenu interaktívne prvky.

Inscenácia je poňatá v čistom štýle, neznásilňuje témy súčasného detského sveta, no tradičným dramatickým konceptom slovenskej ľudovej rozprávky dokáže osloviť. Možno povedať, že stelesňuje národný princíp v tom dobrom zmysle slova.