Takmer už ani neviem, či moje rodné mesto jestvuje, ale Verona Šikulová vraví, že áno, lebo na Pamiatku zosnulých nosí na hrob mojich rodičov namiesto kvetov jabĺčka zo svojej záhrady. Dokonca vlani mi mestský úrad udelil čestné občianstvo. Z detstva si veľmi málo pamätám. Už som bol zapísaný do ľudovej školy, aj peračník v kabele som mal, no začiatok Slovenského národného povstania nás zastihol u starých rodičov na strednom Slovensku a po vojne otca preložili na vidiek.
Tam som vstúpil do celkom iného kultúrneho, sociálneho a náboženského prostredia ako outsider, z ktorého ani neviem akým spôsobom, sa mi čoskoro podarilo vymaniť sa a integrovať. Dokonca, ako som sa nedávno dozvedel, stal som sa akousi autoritou. Pred rokom či dvoma sa mi telefónom ozval spolužiak, ktorého som nevidel vyše päťdesiat rokov, ani som o ňom nepočul. A vraj či sa na neho pamätám a že mi ďakuje, že som ho ochraňoval pred šikanou a ponižovaním. Prekvapilo ma to, lebo som nebol ani výbojný, ani agresívny. Ráčkoval. A navyše ako irónia osudu sa volal Miro Ruckriegel a jeho otec mal krstné meno Reinhold. Miro, porád ešte rengáš? Ne, už ma to plešlo. Už vtedy som začal chápať, čo je to ponižovanie človeka.
V triede bola vždy pružná palička, ukazovadlo na mapu, ktorá sa úspešne používala aj na švihy do otvorenej dlane alebo na „hrušku“, čo bol úder na končeky spojených prstov. Raz prišiel do triedy učiteľ a ukazovadlo nikde. Pravdaže sa nikto nepriznal, kde sa podelo, nuž sa pustil do systematického hľadania po laviciach. Trstenica sa našla v mojej lavici. Ja som tvrdohlavo a pravdivo tvrdil, že som ju tam nedal a ani o tom nič neviem. No učitelík ma začal mlátiť, čo sme ako čitatelia rodokapsov a Winnetoua prijímali s pohŕdavým úsmevom. Ale predsa som sa len zdesil, keď som postrehol na jeho tvári a v očiach akúsi radosť z ponižovania a uplatňovania moci bez ohľadu na pravdu. Cítil som, že s takouto archetypálnou paradigmou sa ešte niekoľkokrát v živote stretnem.
Aj keď sa všeobecne tvrdí, že človek zabúda na negatívne diania a skôr si pamätá to krásne a lyrické, v skutočnosti to nebýva vždy tak. Presne a prekvapujúco o tom píše Emir Kusturica v predslove svojho memoárového románu Kde jsem v tom příběhu já?: Člověk má sklon k zapomínání a umění zapomínat se časem stává rozhodující lidskou schopností. Kdyby pán zapomnění nedovedl zaclonit rozjitřenou mysl a odevzdat ji paměti k utřídění, stal by se z mozgu obyčejný kontejner. Dal by se bez zapomínání vůbec začít nový den?
