FOTO – ČTK
Nikto nepoľudštil syntetizátory a elektrické klávesové nástroje tak, ako džezmen JOE ZAWINUL. Jeho najnovší album Faces and Places, ktorý vydal začiatkom jesene, vychádza zo skúseností jeho hudobnej kariéry, ktorá sa začala pred päťdesiatimi rokmi vo viedenskej tanečnej skupine.
Roku 1959 odišiel z rodného Rakúska do Spojených štátov, kde sa v šesťdesiatych rokoch najprv preslávil hraním v skupine Cannonballa Adderleyho, ale jeho pohľad na hudbu zmenilo pôsobenie v kapele legendárneho trubkára Milesa Davisa. Elektrické piano, ktoré vhodne dopĺňalo zvuk Davisovho džezrockového obdobia, vymenil za rozvíjajúce sa syntetizátory. Roku 1971 spolu s Wayne Shorterom zakladá skupinu Wheather Report, v ktorej sa až do jej rozpadu v roku 1986 vystriedalo množstvo fantastických džezových hudobníkov. Po rozpade Weather Reportu pokračoval so skupinou Weather Update a neskôr založil Zawinul Syndicate, ktorý pôsobí v rôznom obsadení dodnes. Faces and Places je ďalším logickým krokom v jeho kariére. Za posledné roky precestoval celý svet a navštívil aj predtým ním nepoznané krajiny. „Moja motivácia vychádza z cestovania a poznávania sveta. Zážitky z ciest potom spracúvam do svojej hudby.“
V sedemnástich človek ešte sníva. Spomínate si?
„Už vtedy som si predstavoval, že pôjdem robiť hudbu do Ameriky. Lebo keď som vo Viedni vyrastal, nikdy nebolo dosť jedla. Oproti tomu Amerika: vo filmoch ako Kúpajúca sa Venuša som videl elegantné vily a hlavne tie krásne bazény. Chcel som ísť tam.“
Ako sedemnásťročný talent vás roku 1949 pozvali na súťaž do Ženevy. Prečo ste tam nešli?
„Keď som osem hodín denne cvičil na Ženevu Beethovena, naverbovali ma hrať na akordeón v country kapele. Bolo za to dosť málo peňazí, ale tri jedlá denne zadarmo. V klube U. S. Army som po prvý raz jedol naozaj úžasné raňajky.“
Do Ameriky ste sa dostali až o desať rokov neskôr.
„To bolo dobre. Medzitým som zbieral skúsenosti. Vždy som hral s veľmi dobrými hudobníkmi. Moje heslo bolo: Nastúpiš do kapely ako najslabší a odídeš z nej ako najlepší. Okrem toho som si užíval života. Keď som bol mladý, zoznámil som sa s kopou zaujímavých žien.“
A ako sa vám nakoniec splnil americký sen?
„Našiel som v džezovom časopise oznámenie o konkurze na štipendiá na bostonskej Berklee School of Music. Poslal som im platňu, prijali ma.“
A ako sa zo študijného pobytu stal doživotný?
„Hneď po pár týždňoch ma angažoval trubkár Maynard Ferguson do svojho bigbandu a dostal som zelenú kartu. Potom som dva roky sprevádzal na klavíri speváčku Dinah Washingtonovú.“
Dinah Washingtonová vás vyhlásila za hudobníka s dotykom Georgea Shearinga a dušou Raya Charlesa. Prečo?
„Dinah prirovnala môj spôsob hry k bielemu klaviristovi Georgeovi Shearingovi a moju dušu k čiernemu Rayovi Charlesovi. Ťahalo ma to k všetkému čiernemu, lebo tú hudbu, ktorú som mal najradšej, hrali najlepšie. Okrem toho sa černošský humor podobá na humor z viedenskej ulice. K mnohým priateľstvám pribudla aj úplne osobná väzba: moja žena je Afroameričanka.“
Preslávili ste sa s Adderley Sextet a so skupinou Weather Report. Prečo ste nešli do kapely Milesa Davisa, hoci vás na to nahováral?
„Keď sa ma na to v päťdesiatom deviatom pýtal, mal som pocit, že ešte nie som na tom tak, aby som s ním mohol hrať. Neskôr som mal iné povinnosti. Milesovi sa páčil hlavne môj elektrický klavír. Dal som sa angažovať na prácu na jeho albumoch In a Silent Way a Bitches Brew ako skladateľ a klávesista.“
S Davisom to vraj nebolo ľahké? Ako to šlo vám?
„Boli sme dobrí priatelia, aj keď bol trošku zvláštna povaha. Mal som bežať okamžite mu pomôcť postaviť detskú pretekársku dráhu, lebo návod bol po nemecky a nerozumel mu. Povedal som mu: Nie si ty trošku šiši? Ale na druhý deň som mu pomohol.“
Ako sa cítite v deň svojich sedemdesiatin?
„Fantasticky. Zawinul Syndicate je najlepšia kapela, akú som kedy mal. Niekedy si myslím, že sa mi sníva: keď sa pozriem zo svojho domu v Los Angeles na Santa Monica Bay.“
HANNS-GEORG RODEK
