FOTO – ČTK
Pozor na diaľničné WC! Vyzerajú nevinne a núkajú praktické riešenie naliehavých problémov. V skutočnosti sú nebezpečné. Na diaľničných WC riskujete zdravie, psychické aj fyzické. Ako to?
Predstavte si úvodnú situáciu z filmu Dominika Molla Harry to s vami myslí dobre. Jednoduchú a bežnú. Je horúčava, hlavný hrdina Michel cestuje vo svojom vetchom a neklimatizovanom kombi na vidiecke sídlo. Vedľa seba má nervóznu manželku, za sebou tri jačiace deti. A keď si k tomu predstavíte ešte rodičov, ktorí sa zo srdca nenávidia a správajú sa, akoby nevyšli z puberty, keď vám letné sídlo – všetko len nie opravené – ako olovená guľa leží na peňaženke, kariére, aj manželstve, zatiaľ čo na duši vám leží hmlistý, ale všadeprítomný pocit, že táto existencia nemá nič spoločné so životom, ktorý ste si vysnívali, potom sa budete vedieť vžiť do Michelových problémov.
Michel je presvedčený, že človek nemôže v živote vždy robiť, čo sa mu zachce. No mohol urobiť všeličo, len práve nie ísť na to diaľničné WC. Tam totiž oproti nemu stojí Harry. Je to jeho bývalý spolužiak, čo medzitým nepríjemne zbohatol z oteckovho dedičstva. Ponúkne mu hrozne jednoduché, hrozne praktické a nakoniec už len hrozné riešenia jeho naliehavých problémov. Lebo Harry vie, že „človek sa môže vyvíjať, len keď je nevypočítateľný“.
Už na gymnáziu sa Harry raz pokúsil dostať do Michelovej hlavy, pri hádzanej. Márne. Vtedy skončil na Michelovom čele jeden jeho rezák a Michelov ocko musel naprávať stopy Harryho chrupu. Teraz už postupuje oveľa jemnejšie, no aj tak to má krvavý koniec. Takže si Michel rýchle začne želať, aby s naliehavou potrebou radšej prefrčal okolo odpočívadla a zabočil do najbližšieho lesíka.
Pritom Harry chce pre Michela len to najlepšie. Pre toho nerozhodného chudáka v bermudách a vyťahanom a večne tom istom tričku. Lebo Michel vôbec nevie, čo je preňho najlepšie. Ale Harrymu je to jasné: spisovateľstvo. Harry je totiž veľkým fanúšikom Michelových pubertálnych výlevov v stredoškolskom časopise. Musí ho z celej sily vyslobodiť zo všetkých korzetov, do ktorých sa od svojich gymnaziálnych rokov nechal napasovať, od blokov myslenia až po barikády v ľudskej podobe. Michel teda vo svojej rodinnej vidieckej ruine sedí v kúpeľni na záchodovej doske nad rukopisom, ktorý musí byť rovnako geniálne invenčný ako titul, ktorý už má: Lietajúce opice. No k titulu nič nepribúda, aj keď tam sedí celú noc, papier je prázdny a biely ako ten zrenovovaný záchod.
Už ste si to asi všimli: okolo zrúcaniny Michelovho vidieckeho prázdninového domu, z ktorého je najobývateľnejšia oteckom sponzorovaná zrekonštruovaná toaleta s kúpeľňou, vymaľovaná fuksiovo červenou, zinscenuje Dominik Moll spočiatku francúzsky komický a ku koncu katastrofický komorný kúsok. Ten mierne tučnučký, dobromyseľný Harry, spolu so svojou naivnou pipinkou Prune vnikne ako katalyzátor a anarchistický pokušiteľ do Michelovho sveta, ktorý na prvý pohľad nie je oveľa rozbitnejší než náš vlastný.
Harrymu, tomu dedičovi Mefista, ktorý stále chce len to najlepšie a pomaly, ale iste vedie Michela – takmer – do záhuby, sa s jeho homoeroticky založenými snami darí všetko zmeniť. Vrátane seba. Moll sa rozpadu tej úbohej rodiny s pôžitkom prizerá.
Čím dlhšie sa tá osudová hra ťahá, tým je znepokojivejšia, ťaživejšia, surreálnejšia, mnohostrannejšia, tým zreteľnejšie narába Dominik Moll s psychologickými posunmi v rámci svojho vražedného kvarteta. A tým väčšmi žasneme nad ľahkosťou a prirodzenosťou režisérovho ansámblu – Sergi López sa pred dvoma rokmi za Harryho stal hercom Európy. A dobrá správa tohto zlomyseľného filmu, ktorého sa zrejme tak ľahko nezbavíte: jemný, tichý psychotriler ešte stále žije. Aj bez efektov.
Bežný príbeh. Michelovia sú všade, napríklad v každom z nás, Harry, chvalabohu, je len jeden. Ale viete vy, koho stretnete na diaľničnej toalete? ANDREA PUKOVÁ
