ĽUBOMÍR LONGAUER neúnavne pokračuje v mapovaní dejín úžitkovej grafiky na Slovensku po roku 1918. Druhý diel výpravnej publikácie, ktorú v stredu uvedú v Pálffyho paláci v Bratislave, hovorí o nástupe avantgardy a moderny v zložitých politických podmienkach.
Najprv ste počas niekoľkých rokov robili výskum a výstavy grafického dizajnu po celom Slovenku, predvlani vyšiel prvý diel už spísanej histórie. Prečo ste sa do tejto práce pustili?
„Nikdy nebolo na Slovensku toľko výtvarných škôl, toľko kulturologických, kultúrno-antropologických, kultúrno-teoretických a podobných katedier na vysokých školách, napriek tomu mám nepríjemný pocit, že kultúra ťahá za čoraz kratší koniec. Neviem presne, čo týchto ľudí v školách učia, zdá sa mi, že ani len nerozširujú obecenstvo. Máme ho malé, veď kultúrnu obec treba trpezlivo vytvárať. Slovenská kultúra hrubo zanedbala osvetu, to je jednoducho hriech a každý hriech prináša so sebou trest. Výtvarné umenie sa ocitlo na samom okraji záujmu a ešte aj z neho bol dizajn systematicky vytláčaný. Preto som sa pustil do dejín svojho fachu, chcem aspoň čiastočne odstrániť toto manko.“
Prečo nesie druhý diel cyklu Úžitková grafika na Slovensku po 1918 titul Vyzliekanie z kroja?
„Zámerne som volil titul pôsobiaci ako reklamný slogan. Túžim po tom, aby sa kniha predávala, čítala, pretože je zamýšľaná ako učebnica. Je zrozumiteľná pre žiakov od strednej školy vyššie. Všimnite si však podtitul: Okruh Školy umeleckých remesiel. Iva Mojžišová vydala tesne pred smrťou základné dielo o Škole umeleckých remesiel (ŠUR), ktoré nazvala Škola moderného videnia. Riaditeľ ŠUR Josef Vydra napísal v roku 1935 manifest Cestou XX. století, ktorý podpísali aj pedagógovia tejto školy. Citujem ho v pôvodnej češtine: 'Svlékají-li nyní Češi Slovensko z kroje přínosem západní kultury a sociálním převratem lidových vrstev, činí jen to, co udělali sami se sebou hned po r. 1848 (zrušení roboty): Svlékají totiž Slovensko zároveň z feudální poroby a staví je k sobě po bok, aby spolutvořilo nyní národ vládnoucí, světový! Ovšem bez kroje!' “
Kto zohrával v tomto „vyzliekaní z kroja“ kľúčovú úlohu a prečo?
„Ono 'vyzliekanie z kroja' je symbolický pojem, znamená modernizáciu. Tá bola nezastaviteľná, bolo ju možné len spomaliť. V našom konkrétnom prípade sa zaoberáme modernizáciou úžitkovej grafiky a najmä typografie, tá súvisí s reklamou a obchodom. Veď dôležitým spolutvorcom ŠUR bol estét, hudobný vedec, teoretik výtvarného umenia a architektúry Antonín Hořejš. Bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory, ktorá túto školu vzala pod svoj plášť. Celá skupina mladých dizajnérov a kurátorov, v ktorej mám neoficiálnu funkciu strarešinu, nadväzuje na jeho činnosť, pretože on založil v roku 1928 Slovenské umeleckopriemyselné múzeum. Vtedy aj napísal, že jeho vybudovanie je jednou z hlavných úloh Slovenska. Teda nielen kultúrnych, ale aj hospodárskych.“
Malo toto vyzliekanie z kroja v umení reálny vplyv aj na spoločnosť?
„Väčší než sa na prvý pohľad zdá. A odkiaľ by som tento bohatý obrazový materiál, čo je v knihe, zhromaždil? Predsa z reálneho života. Pri dejinách mám rád okrem nadhľadu aj osobnú konkretizáciu, ktorá veci dáva farbu. Do procesu modernizácie patrilo všetko. Trebárs vznik futbalového klubu na dedine. Moja donovalská stará mama futbal nenávidela, frflala na svojich vnukov aj na mňa, keď ho hrali. 'Koťuhe, zas podaromnici pungu naháňajú a nič poriadnô nerobia.' Usilovala sa nám prideliť zmysluplnú prácu. Robili sme aj to, ale keď sme hrali futbal, nič nezmohla a s 'naháňaním pungy' sa nikdy nezmierila. O našom pradedovi Gašparovi Mydlovi hovorievala, že on ešte nosil kroj. Ona však už nie. My, 'pungu naháňajúce koťuhe', sme chodili v nedeľu do donovalského kostola v rifliach a tie zasa neznášal náš otec.“
Kto alebo čo nástupu avantgardy naopak bránilo alebo ju spomaľovalo?
„Zvláštne okolnosti. Modernizácia už prebiehala predtým, veď hlavným mestom Uhorska, a teda aj Slovenska, bola Budapešť. Po roku 1918 však nastal iný, doslova prevratný zlom: dedinsko-malomestské spoločenstvo Slovákov sa menilo na moderný národ. Žili naďalej v mnohonárodnostnom štáte, ale ich pozícia sa dramaticky zmenila. Nebola však dotvorená ani konzervatívna základňa národnej kultúry, ktorú už mali susední Maďari, Česi a Poliaci dávno za sebou. A práve výtvarná kultúra zaostávala najviac. V čase nástupu moderny zároveň vznikali základné výtvarné diela slovenského kozervativizmu. Josef Rybák v roku 1932 napísal, že 'každá modernosť je násilnícka a neprosí o prázdne miesto'. Preniesol české odborné polemiky do slovenského prostredia. Tu sa ešte len horko-ťažko výtvárala profesijná základňa. Fullove avangardné typografické práce sú staršie ako Benkove písma. Mladíci Rybák, Hořejš, ale i Fulla boli útoční a kritickí. Slovenské prostredie na nich nedorástlo. Zánikom ŠUR sa vývoj spomalil, no istá zotrvačnosť modernizácie pôsobila aj za slovenského štátu. Až brutálny nástup socialistického realizmu pochoval spomienku na Školu umeleckých remesiel nadlho.“
Text v knihe ide od začiatku aj do politických tém a vzťahov. Prečo sa príbeh úžitkovej grafiky nedá povedať bez týchto politických či spoločenských súvislostí?
„Dá sa, ale bola by to výpoveď skreslená, zahmlená, neúplná. Tento štýl písania vznikol za normalizácie, nepoužívali ho len komunisti, aj ostatní autori takto písali, autocenzúra fungovala veľmi účinne. Mohol by som to dokumentovať konkrétnymi citátmi, ale zdá sa mi to zbytočné z hľadiska dlhodobého cieľa mojej práce.“
Časť textu je venovaná davistom. V čom konkrétne bol ich prínos pre úžitkovú grafiku neprehliadnuteľný?
„Mladí revolucionári z okruhu DAV-u si na svoju neprehliadnuteľnosť potrpeli, vedeli robiť okolo seba hurhaj, vyvolávať polemiky a najmä kritizovať všetkých a všetko. Typografiu prvých dvoch ročníkov im však navrhli Fulla a Galanda. Písal doň aj Josef Rybák. Články o typografii z jeho ranej mladosti sú zaujímavé dodnes. Termín socialistický realizmus sa ešte len začal používať. Davisti si namýšľali, že ZSSR je rajom avantgardy, prichádzal však súmrak. André Breton to spresnil: súmrak špiny a krvi. Mnoho sporného bolo uverejnené v DAVe a s odstupom času vidím, že jeho najmenej spochybniteľným príspevkom do slovenskej kultúry je práve jeho typografia.“
Ako konkrétne sa politická situácia prejavovala vo vývoji úžitkovej grafiky?
„Uf! To je veľmi bohatá a bolestivá téma. Napokon, práve o tom sú všetky moje knihy. Odpoveď zostručním, keď ju aplikujem na osudy protagonistov tejto knihy. Jediný Mikuláš Galanda sa totalitnému tlaku vyhol, lebo predčasne zomrel. Jeho priateľa Ľudovíta Fullu, ktorý v mladosti spolupracoval s komunistami, rovesníkmi skupiny DAV, v roku 1945 obvinili, že zneužil postavenia riaditeľa ŠUR a rozpustil ju v nádeji, že sa stane vysokoškolským profesorom. Fulla však na to nemal kompetencie. Nakreslil vyše sto ilustrácií a titulkov k poviedkam do sobotnej prílohy časopisu Gardista, nič z toho však nebolo politické. Z VŠVU, kam v roku 1949 prišiel učiť na pozvanie Laca Novomeského a Vladimíra Clementisa, odišiel, keď Clementisa popravili a vtedy aj vystúpil z komunistickej strany. Neskôr ho komunisti vzali na milosť a stal sa národným umelcom. Bol, podobne ako Benka, majstrom kľučkovania, nikdy však neprekročil istú znesiteľnú hranicu sebapopretia. V básni Rezignácia v roku 1978 napísal, 'no nie v jarme chcel som tvoriť, a nie rúcať a nie boriť'. Poslednú slohu citujem celú: 'Za falošnú vašu lásku / spravím uzol na povrázku / a za vaše dielo zrady –/ majte si ma teda radi'. A to je iba jeden veľmi stručný osud hlavného autora tejto knihy z hľadiska politiky. Ďalej sú to smutné a kruté osudy Clementisa a Jaroňa. Zdeňka Rossmanna aj so ženou zatklo gestapo a dva roky prežil v koncentráku, ale keď ho komunisti vyhodili zo strany, nakrátko ho tiež zavreli. Iba normalizátor Rybák prežil všetko v relatívnom zdraví.“
Väčšina laikov si Ľudovíta Fullu spája najmä s jeho typickými maľbami. Čo priniesol do slovenskej úžitkovej grafiky?
„Fulla bol riadnym absolventom pražskej Umeleckopriemyselnej školy. Neštudoval maľbu, ale túžil po maľovaní. V roku 1926 vyšiel v časopisoch Nový svet a Dereš inzerát: 'Umelecké návrhy na plagáty, ilustrácie, knižné a obchodné značky, svadobné oznámenia a všetky ostatné grafické práce vyhotoví lacno a vkusne Ľudo Fulla, grafik.' V deň svojich narodenín v roku 1956 však už napísal do svojho denníka o pálčivých a nepríjemných udalostiach. Urazilo ho napríklad, že z martinského Tvaru chceli, aby spravil do dvoch týždňov návrh na plagát. 'Napochytro som im ani vynadať nevedel za také obťažovanie. ... To považujem zasa len za ďalšie bagatelizovanie mojej umeleckej činnosti. Robil som i plagáty, voľakedy, ale dnes si vari zasluhujem už vážnejšiu prácu,' napísal. Vyplýva z toho jedno konštatovanie: Fulla si sám svoju úžitkovú grafiku príliš necenil. Pre slovenskú úžitkovú grafiku je však veľkým šťastím, že jej Fulla venoval nemalú časť svojho fenomenálneho talentu, aj keď by bol radšej maľoval.“
Diela ktorého z autorov boli pre vás z hľadiska úžitkovej grafiky najväčším prekvapením – objavom z tohto obdobia?
„Túto prácu robím už pätnásť rokov, mám tisíce skenov, zatriedených podľa autorov, takže teraz už takmer nič. Už ma len teší, keď občas nájdem niečo nové a ešte viac, keď niečo z toho získam do múzea. Ale na začiatku výskumu bolo prekvapujúce takmer všetko.“
Za tie roky ste vytvorili viacero kníh i výstav. Spomínate si na nejaký moment, keď ste sa presvedčili o tom, že táto práca má zmysel?
„V nedávnej diskusii o národnej identite v RTVS sa diskutujúci v súvislosti s Benkom vyjadrili, že vytvoril národný vizuálny štýl, lebo mal také objednávky. Je to neznalosť. Sám si naložil túto úlohu na plecia! Mal som tú česť vytiahnuť na svetlo jeho zabudnuté písma. Dotvoril ich a sumarizoval v päťdesiatych rokoch, sám v ateliéri, nikto ich nechcel. Považovali sa za staromilské, plesnivé, vývoj tvorby písma išiel vtedy úplne inam. No zrazu sa u nás stalo čosi, čo ma prekvapilo; temer zázrak. Až v tomto tisícročí ožili a začali sa používať nielen tam, kde sa zdôrazňuje niečo slovenské, čuduj sa svete, sú aj inšpiráciou. Bol som pri tom, priamo som to vyvolal. Veľmi ma to potešilo a zároveň mi to pomohlo prekonať pochybnosti o práci, ktorú robím.“
