SME
Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Robert Roth: Mám súkromnú adresu Micka Jaggera. Od Havla, starý môj!

Kedysi som riešil, či vôbec mať dieťa, lebo kontaminovaný komoušmi musí byť ešte aj môj ejakulát, tvrdí herec.

(Zdroj: Gabriel Kuchta)

 

ROBERT ROTH sa narodil v roku 1972 v Bratislave, od detstva vystupoval v rozhlase, vyštudoval konzervatórium. Patrí k najvýraznejším slovenským hercom. Hrával v Trnavskom divadle, na Novej scéne, v Bábkovom divadle v Žiline, od roku 2000 účinkuje v činohre Slovenského národného divadla. Za svoje roly získal množstvo ocenení – v roku 2008 cenu za najlepší mužský herecký výkon za postavu Hamleta, v roku 2010 Krištáľové krídlo, je dvojnásobným laureátom divadelných cien Dosky za najlepší mužský herecký výkon (postava Hamleta a inscenácia HollyRoth). V roku 2008 naspieval album Klamanie telom. Dlhé roky pôsobil aj v dabingu, načítal audioknihu Eskorta Michala Hvoreckého, hral v deviatich celovečerných filmoch. Žije v Bratislave.

Keď som známemu spomínal, že s vami idem robiť rozhovor, jeho prvá reakcia bola: S hipsterom medzi hercami?

Ja neviem, kto je hipster.

Však ani ja.

Tak OK, som ním. Jazdím na bicykli, píšem perom značky Parker, čítam Nietzscheho, počúvam Rolling Stones a hrám v Slovenskom národnom divadle. Tie veci nejdú dokopy, takže som hipster, nie? (smiech)

Ďalší mi spomínal, že musíte byť trpiaci melancholik, lebo vo výraze máte zapísané všetky bolesti sveta.

Podľa toho, čo som vyčítal z grafov v istej publikácii, som v skutočnosti teplý suchý cholerik, ale ani v tomto prípade neviem, čo to znamená. No a?

Ako malé dieťa ste začínali v rozhlase. Kto vás tam dostal?

Pracovali tam rodičia a keďže som bol ukecaný, mama ma koncom 70. rokov šupla na konkurz. Tomu však ešte predchádzala relácia Variácie, ktorú pripravovali Stano Štepka s Milanom Markovičom. Potrebovali detského hosťa a ja som sa tam tak rozbehol, že druhý hosť sa takmer nedostal k slovu. Pôsobenie v detskej dramatickej rozhlasovej družine bolo milé aj zábavné, tak prečo to nevyužiť?

Vnímali ste, že sa tam stretávate s veľkými hereckými esami?

Uvedomoval som si to, lebo som videl, čo to robilo s mojou mamou, keď ich videla v telke. Bola nimi nadšená, kým ja som s tými ľuďmi možno práve v ten deň strávil päť hodín. Jozef Króner ma poprosil, aby som ho odprevadil domov, iní veľkí herci, s ktorými si dnes tykám, mi hrali rodičov.

Zvláštne mi to príde skôr dnes, vtedy mi to prišlo celkom normálne. Niekto chodil hrávať futbal za Slovan, ja som chodil do rádia. Bral som to ako normálnu mimoškolskú aktivitu, klasický krúžok.

S kým ste sa stretávali?

S tými najväčšími, dnes sa z nich robia štátnice – s Machatom, Chudíkom, Pántikom, Filčíkom, Dibarborom, Mistríkom. Mám ich dokonca aj popodpisovaných. Najviac som si vážil, a platí to doteraz, že ako deväťročný som dostal podpis v znení „kolegovi Karol Machata.“ Že si ma takto zaradil, bolo veľké vyznamenanie.

Keď mal potom 55 rokov, napísal som mu ako jeho fanúšik, a on si dal tú námahu, že si našiel moju adresu a odpísal mi. Dodnes to mám odložené, nazval ma tam nádejným mladíkom. (smiech) Maniere som však nemal, určite som nemachroval, že poobede idem nahrávať trebárs s Kvietikom.

Bol to dobrý kšeft?

Existovala tam spoločná kasa, čiže všetko patrilo všetkým. V lete sme však chodievali na trojtýždňové sústredenia, napríklad do Bulharska či na Kubínsku hoľu. Pracovali sme tam aj oddychovali, bolo to perfektné a nikomu z nás ani nenapadlo, že vlastne zarábame, hoci peniaze priamo nevidíme. To naozaj nik z nás neriešil.

Konzervatórium bola zrejme prirodzená voľba.

Samozrejme, lebo tam nebola matematika ani iné záležitosti s číselkami. V nich som bol totiž až žalostne mimo.

Na vysokú školu ste však nešli. Adela Banášová vám vo svojej talkšou s humorom povedala, že v Slovenskom národnom divadle ste vlastne načierno. Dávali vám to kolegovia vyžrať?

Áno, občas som dostával sofistikované signály, ale voči tomu sa dá predsa brániť. Buď na to nereagujete alebo, ak máte dostatok odvahy, vrátite im to inak. Ja som na výšku nechcel ísť, navyše na konzervatóriu som mohol byť až šesť rokov.

Nakoniec sa tá cesta celkom prirodzene ukázala ako správna, lebo predstavenie, ktoré sme robili ako šiestaci, videl vtedajší riaditeľ trnavského divadla pre deti a mládež a ponúkol mi angažmán.

Prečo ste nechceli ísť na VŠMU?

Začínal by som od piky a robil de facto to isté, čo na konzervatóriu, len na inom leveli. Lepšie sa mi zdalo ísť priamo do praxe, kde sa so mnou nebude nik srať. Tak aj bolo, nikoho nezaujímalo, že neviem riadne zakričať a preto ma nie je počuť v desiatom rade.

Až v divadle som potom zistil, akou chybou bolo, že som isté veci počas štúdia „odblicoval“. Po polroku ma obsadil Jozef Bednárik a to teda bola onakvejšia škola. Ešte len tam sa ukázalo, čo všetko som flákal. Vedel som, čo je soté s hranolkami, nerozumel som však nič, keď mi kázali urobiť „degažé“, „developé“ či „demiplié“. V škole nás to síce učili, lenže o siedmej ráno a to ma nezaujímalo.

Video: Robert Roth číta Nietzscheho

Do 17 rokov ste žili v socializme. Vnímali ste ho?

Áno, pamätám si najmä komunistického papaláša Gejzu Šlapku, lebo ten v hľadisku svietil, takú mal červenú tvár. V SND som už totiž hosťoval ako dieťa. Keď mal prísť, nastal veľký rozruch, ja som sa akurát rehotal na jeho priezvisku. Vizuálne aj inak to bol taký nomen omen.

Samotný režim som však vnímal skôr cez to, že sme boli doma štyria bratia, ktorí vedeli, že iba niekedy si môžu dať mandarínky, banány či zákusok z cukrárne, nie koláč upečený doma. Netvrdil by som však, že sme žili v nedostatku, to naozaj nie. Vtedy mi skôr liezlo na nervy to, že som nosil veci po staršom bratovi, na niektorých fotkách som v jeho tesilákoch.

Boli ste vzorný pionier?

Bol, ale sľub som neskladal, lebo som bol práve v rozhlase. V istom pionierskom časopise však existuje brutálne kompromitujúca fotografia. V rámci Puškinovho pamätníka som recitoval politicky nezávadnú Majakovského báseň a oni ma odfotili celého v tej typickej modrej košeli s červenou šatkou. Smolou je, že fotka je čiernobiela, a tak na nej vôbec nie je vidieť, že v skutočnosti som mal na sebe džíny a nie tie hnusné pionierske gate. Ľavú ruku tam mám zovretú v päsť, čo nebol symbol vzdoru, ako by sa mohlo zdať, v skutočnosti som v nej pre šťastie držal odznak Johna Lennona.

Polepšili ste sa v SZM?

To ma len lízlo s tým, že som doň nevstúpil. Keď za mnou totiž prišiel agitátor s tým, aby som podpísal prihlášku, povedal som mu, že to môžem... viete čo. Spýtal som sa ho, čo konkrétne budem mať z toho, že každý mesiac zacvakám členské známky, on nevedel odpovedať a tým sa môj nábor skončil už v teoretickej rovine.

Z revolúcie v roku 1989 ste potom boli nadšený, nie?

Samozrejme, ale pamätám si z nej najmä to, že mi do paprče vrazili Dubčekov portrét. Mal som s tým problém a pýtal sa, či nemajú nejaký novší, lebo so starým budem vyzerať ako totálny hlupák.

Dubčekova fotka totiž bola z roku 1968 a na revolučnú tribúnu už vyliezol úplne iný človek. Držal som ju teda radšej tak alibisticky, aby ju nik poriadne nevidel. Vtedy mi nenapadlo, že jeho aktuálnejšími fotkami disponujú skôr iné „služby“ ako fotoslužby.

Nadšenie vás však zjavne prešlo. Citujem z iného rozhovoru pre Sme: „Zaviala sloboda a prišiel niekto, kto ju poriadne zasmradil. Mám pocit, že je to tu úplne zafŕkané, pošpinené. Neviem, ako sa dá tomu brániť. Keby človek chcel byť dôsledný, asi by musel odísť na inú planétu.“

Áno. Platí, že decká, ktoré sa v nízkom veku dostanú do šoubiznisu, veľmi rýchlo dospejú, spomeniem trebárs spolužiačku Darinu Rolincovú, okolo ktorej sa už v detstve motali mená ako Štaidl či Gott. Z toho automaticky vyplýva, že istá fáza vývoja, ktorá by za normálnych okolností nastala, je preskočená.

U mňa to bolo podobné, kvôli práci v rozhlase ma obišli bežné veci ako hranie futbalu s kamarátmi či hádzanie guličiek do jamky. Miesto toho som totiž nahrával s Filčíkom. Netrpel som tým, ale tá vynechaná fáza vo vývoji mi časom akosi začala chýbať.

Kam mierite?

Presne taká istá fáza, respektíve medzistupeň, chýba aj tejto krajine. Spravila sa hrubá čiara za minulosťou, všetci sme sa akože dohodli, že budeme už len dobrí, na to zlé zabudnime a myslime na budúcnosť.

Dôsledok toho postoja sa odrazil v tom, že jednu vládu za druhou tu tvorili samí komouši. Všetko je popreplietané a doslova zakontaminované týmito zmrdmi, lebo Ďuro vie niečo na Fera, a tak ten mlčí a hlasuje, ako si želá Ďuro. A keby sa aj odvážil nehlasovať, ozve sa Marta a pripomenie mu, či už zabudol, ako mu kedysi podržala chrbát. A tak je to stále.

Prečo?

Neviem, ale prítomné je to aj v demokraciách s dlhšou tradíciou. Tieto špinavosti jednoducho fungujú všade. Aj v divadle. Keby som mal byť úplne konzekventný, v istých situáciách ani nevyjdem na javisko.

Napríklad?

Raz mi jeden kolega na druhého prezradil, že to bol kedysi pekný kvietok. A ja som si zrazu uvedomil, že s ním večer hrám.

Čo s takou dilemou?

Môžem si v sebe urobiť poriadok v tom zmysle, že to nebudem riešiť a budem to brať čisto profesionálne, lebo je to veľký herec, alebo budem brutálne dôsledný, odmietnem hrať a pôjdem kamsi do lesa, kde budem sedieť a toho človeka ignorovať.

Ako človek vníma, keď v parlamente za SNS zrazu vidí veľkého herca Štefana Kvietika, ktorého neskôr obviňovali, že prepožičiaval byt na konšpiračné schôdzky ŠtB? Čo pohľad na solídnu herečku Idu Rapaičovú, ktorá sa stala poslankyňou HZDS v časoch, keď začalo najviac škodiť krajine?

Bol som vtedy mladý, ale nevnímal som to práve pozitívne. Vnútorne som totiž cítil, že tu vôbec nejde o nejakú stranu, ale skôr módnu vlnu, ktorá viacerých priviedla k tomu, že začali ziapať, ako nie sme vazali iných národov, a popri tom ešte aj robili zle. Mnohí tú vlnu pochopili tak, že sa na nej treba zviesť a budú za vodou. Mal som „ciťák“, že to je len o prachoch a v podstate sa to aj potvrdilo.

Zvykne sa tvrdiť, že aby sa tu žilo normálne, treba vyčkať dve či tri generácie. Nie je to nezmysel, ak ich primárne formujú práve tie kontaminované?

Presne tak. Svojho času som dokonca riešil, či tu vôbec mať dieťa, lebo zakontaminovaný tým všetkým musí byť ešte aj môj ejakulát. Ono totiž fungujú aj orgány činné v pohlavnom konaní a je jasné, že v DNA našich detí to naše poznačenie minulosťou ostane.

Viacerí za najfrustrujúcejšiu a zároveň najkomickejšiu demonštráciu moci voči umelcom považujú marcový deň roku 1997, keď minister kultúry Hudec utiekol s kabátom na hlave a vás si podala polícia. Niektorí mi hovorili, že uvažovali o emigrácii. Aj vy?

Nie, lebo vtedy som mal v sebe taký silný vnútorný vzdor a hnev, že som si povedal – a just nie. Bol som presvedčený, že práve s týmto tí zmrdi hore rátajú. Že ľudia, ktorí sú trochu vzdelanejší a hlavu používajú aj na niečo iné ako na nosenie čapice, budú uvažovať práve takto, vzdajú to a odídu. Papaláši by tak mali úplne voľné ruky a robili si s ľuďmi, čo chcú. To sa v konečnom dôsledku aj dialo.

Sedeli sme vtedy na ministerstve kultúry na zemi, bolo tam aj množstvo opozičných poslancov. Tí sa pochytali za ruky a fyzicky nás chránili. Mali totiž imunitu a policajti voči nim nemohli použiť násilie.

Pamätám si, ako ich Milan Kňažko s Romanom Kováčom upozorňovali, že sa nás nesmú dotknúť, inak porušia zákon, chalani v uniformách však na to kašľali a zakročili, vliekli nás po schodoch. Malo to však aj vtipné momenty, dve kolegyne sa pred zásahom policajtom stihli prepudrovať. (smiech)

Mečiarizmus, podobne ako socializmus, paradoxne umelcom poskytoval istú výhodu. Publikum v divadle okamžite identifikovalo narážky na režim, humoristi sa ani nemuseli príliš namáhať, politici im ponúkali inšpiráciu ako na tácke. Po roku 1998 sa ten bonus vytratil a po čase aj Markovič, Skrúcaný, Noga či Piško.

Áno, a je to logické, lebo sa stratil spoločný nepriateľ, čiže jedna téma magna zomrela a zanikla. Práve to je však veľká skúška ľudí a, samozrejme, aj umelcov. Až vtedy totiž môžu dokázať, že to naozaj vedia aj bez skrytých narážok a posolstiev medzi riadkami. Ak je niekto humorista a nie človek, ktorý len spôsobuje veselosť tým, že rozpráva vtipy a hlúposti, prežije aj v režime, kde spoločný nepriateľ absentuje.

Nie každý to dokázal, dokonca aj v divadlách som mal vtedy neraz pocit, že sa repertoárom začali podkladať publiku.

Je logické, že museli zaujať niečím iným a hľadať nové, všeobecne platné témy. Autorov takých hier je však obrovské množstvo, takže by to nemal byť problém. V istej fáze sa dokonca dalo predpokladať, že divadlá budú prázdne či poloprázdne, a tak, samozrejme, bolo treba ísť aj cestou istého podkladania sa a zníženia latky. Inak by tú divadelnú búdu predsa nezaplnili. Nastúpil trh a kapitalizmus, už len samotné zapnutie svetla v divadle čosi stojí, nie?

Preto na jednej strane prístup divadiel chápem a dokážem prijať, na druhej proti nemu vnútorne bojujem, lebo naozaj nie je dôvod, aby sme museli hrať aj toľko nezmyslov. Divák sa dá totiž vychovať aj čistou kvalitou. Ak mu ju istého dňa začnem permanentne servírovať, zvykne si. Nemusia to byť pritom žiadne mrchavé ťažoby, lebo aj bulvárna komédia sa dá urobiť špičkovým spôsobom a bez umelých frkov.

Nie je naivné tvrdiť, že divák sa dá vychovať iba čistou kvalitou?

Určite je to naivné, ale som presvedčený, že sa to dá, akurát to ešte nik riadne neskúsil. Pamätám si, že v kine Mladosť som za socializmu nevidel jediný tupý film. Vedel som, že tam sa chodí na kvalitu a zodpovední tam také filmy naozaj pretlačili. Potom som šiel do kina Hviezda a asi nemusím hovoriť, čo za bludy vysielalo.

Navyše každý má možnosť výberu. Keby ste mi teraz ponúkli lístok zdarma na Madonnu, poďakujem sa a odmietnem. Ak budete mať silnú ambíciu predsa len mi ho dať, prijmem ho, ale na koncert nepôjdem a lístok darujem niekomu, koho Madonna baví. Ja totiž, hoci už jedenástykrát, pôjdem radšej na Rolling Stones. Presne totiž viem, čo tam budem počuť, ako to bude vyzerať a akou energiou ma to nabije. Tak je to aj s divadlami.

Ste zamestnanec SND a ponúknu vám rolu v hre, ktorá podľa vás nemá úroveň. Môžete odmietnuť?

Existujú o tom nepísané dohody a ak sa mi niečo naozaj mimoriadne bridí, dá sa dohodnúť s režisérom. Na druhej strane musím brať do úvahy, že som tam zamestnaný, nesmiem teda zabúdať, čo je moja úloha.

Uvediem jeden príklad, hoci sa netýka hlúpeho, ale naopak, kvalitného predstavenia. Keď sme skúšali Tančiareň, Martin Huba sa ma vzhľadom na moju rolu spýtal, či mám vnútorný problém na javisku zahajlovať.

Chvíľu som premýšľal a odpovedal, že nie, lebo ide o umelecké stvárnenie niečoho, čo tu naozaj bolo. Na druhej strane sú kolegovia, ktorí by to asi odmietli. Napríklad preto, lebo mali príbuzného, ktorého kedysi odviezli vlakom a navždy „ostal“ tam. Tomu sa dá rozumieť.

Mávate dilemy pre nekvalitné hry často?

Ani nie, lebo keď sa ide robiť niečo brutálne mainstreamové, už sa po mne príliš nesiaha. V iných prípadoch si nájdem v takej hre miesto, ktoré si obľúbim, poctivo si osvojím svoje kladné rozhodnutie a jednoducho sa naň teším.

V SND ste 14 rokov. Dokáže herca po tom, čo pre divadlo urobil, uraziť malá rola?

Dokáže, ale táto otázka asi nepatrila mne. Ja budem pokojne a veľmi hrdo držať halapartňu každému, kto dostane rolu Macbetha či kráľa Leara. Budem stáť vzadu, držať hubu a kolegovi palce.

Milujete Rolling Stones. Vraj ste kvôli nim zažili dobrú historku s Václavom Havlom. Akú?

Pred nástupom prvej Dzurindovej vlády sem prišiel aj s Dášou na nie celkom oficiálnu návštevu, stretli sme sa v divadle. Sedel pri veľkom stole a okolo neho známi herci aj vtedy ešte opoziční politici. Riešili politiku, prezident sa neskrývane tešil z pádu Mečiara.

Stál som tam a vravel si, že keď už som tu, musím to urobiť. Nabral som odvahu, nasadil svoju, ako hovoril profesor Strnisko, najsilnejšiu zbraň, teda tragický tón a povedal: „Prepáčte, potreboval by som s pánom prezidentom prehodiť zopár dôležitých slov.“ Vzal to tak trochu protokolárne a svojím zvláštnym politicko-privátnym pohľadom všetkých naokolo poprosil, aby šli preč.

Prisadol som si a vybalil na neho, že si ho veľmi vážim ako literáta a pokračoval tým, že ma vie vnútorne naštvať, že on sa pozná s velikánmi, že im môže hocikedy zavolať, a ja ako bežný človek, ktorý by tiež takých ľudí rád stretol, na to nemám žiadnu páku, hoci mi ide len o obyčajné podanie ruky, podpis či možnosť povedať trebárs Umbertovi Ecovi, že je hipster. On by mi možno odpovedal, že nevie, čo to znamená a ja by som mal zrazu v rukách takú vetu, že by som ňou mohol machrovať, lebo mi to povedal on osobne. Jednoducho by to bol môj privátny mikrodialóg s velikánom.

Potom som prešiel k muzike a Havel doslova ožil. Vravel, že je rád, lebo stále s ním riešia politiku, a pridal historky, o čom sa bavili s Tinou Turner pri jej návšteve Prahy. Následne sa rozosmial pri spomienke na Michaela Jacksona, ktorý mu navrhol, aby šli navštíviť nejakú materskú škôlku, teda pozrieť si deti, a to práve v čase, keď na neho kulminovali trestné oznámenia za údajné zneužívanie.

Čo ste od neho chceli?

Keď bola panvica rozpálená a cibuľka na nej do zlatova, vedel som, že už tam môžeme hodiť aj mäsko. Prudko som našu debatu strihol a priznal sa, že som prišiel kvôli niečomu inému, že to celé bol tak trochu „fejk“, aby som si ho pripravil, a v skutočnosti ho chcem iba poprosiť o súkromnú adresu Micka Jaggera z Rolling Stones. Začal sa neuveriteľne rehotať, sľúbil však, že moje prianie splní a zavolal tajomníka, aby si zapísal moje údaje. Nakoniec so smiechom povolil ostatným vrátiť sa k stolu.

Dodržal slovo?

Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C3F6B na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:
Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom M3F6B na číslo 8787, alebo kliknite na „Objednať cez SMS“ a odošlite predvyplnenú správu. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk a ekonomickému denníku Index
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Rozhovory na dovolenku, Čítanie+
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Oravčanov hanili za svadby, teraz sú vzorom. A poďakujte vojakom, znelo z každej dediny

Celoštátne testovanie ohrozuje neistá ochota zdravotníkov.

Rad v Donom Kubíne pred mestským kultúrnym strediskom o 8:55 h.

Prvá západná krajina, ktorá sa pokúša plošne testovať, píšu o Slovensku

Netreba odhaliť každého pozitívneho, vysvetľuje odborník.

Odberové miesto v dolnokubínskej nemocnici.
Komentár Bena Cunninghama

Mýli sa pápež?

Akú hodnotu má vyhlásenie cirkvi, ak sa dá jednoducho zmeniť?

Ben Cunningham.
Limuzína, v ktorej sa viezol predseda parlamentu Boris Kollár.