Svetová kinematografia je vo forme, ťažšie to majú festivaly. Aj Art Film Fest, ktorý sa v sobotu začína v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne. „Mohol by byť oveľa lepší, ale mohol aj nebyť,“ hovorí riaditeľ PETER NÁGEL.
Keď ste na tlačovej konferencii spomínali spoluprácu s Trenčianskymi Teplicami, nemali ste práve dobrú náladu. Čo vás hnevá?
"Možno som bol len stručný a strohý, ale pravdou je, že situácia je zložitá. Už keď som na Art Film Fest nastupoval, producent Ján Kováčik mi hovoril, že každý rok od primátorov počúva, ako sa im festival páči, chcú ho a sľubujú, že na budúci rok to bude lepšie. Ale nie je. Je takmer nemožné zabezpečiť, aby ku kinu Prameň pribudol kino-stan alebo iný premietací priestor. A to sa vôbec nerozprávame o niečom takom vznešenom, ako je vybudovanie festivalového paláca alebo multifunkčného komplexu. To by už boli úvahy v rovine science-fiction."
Mesto možno vidí, že festival vznikne, aj keď sa oň príliš nepričiní. Nie je aj v tom problém?
"Aby som bol presný, primátora sa nechcem dotknúť. On je jeden z mála, čo sa snaží. Pripomína však osamoteného vojaka v poli, miestni sponzori mu nepomôžu. Minulý rok sme centrum festivalu odklonili do Trenčína a všetci hneď boli v panike. Kaviarne zostali prázdne, ľudia sa pýtali, či je to koniec festivalu. Vtedy podnikatelia tvrdili, že im na spolupráci záleží, ale prešiel rok a zase spoločne nič nevytvorili. V tom meste pretrváva nehybnosť, asi naša prirodzená vlastnosť."
V čom je teda ten prínos, že Art Film Fest zostáva tam?
"Nebudem skrývať, už sme uvažovali nad zmenou. Myslím si, že Art Film Fest už predstavuje značku, ktorá by bola rozpoznateľná, v akomkoľvek inom slovenskom meste. Takéto strategické rozhodnutie je však možné urobiť len, povedzme, raz za dvadsať rokov. Ale len vtedy, keď si budeme istí, že sme našli miesto s lepšou infraštruktúrou a prirodzenými danosťami, miesto, kam by sme nemuseli všetko nosiť z Bratislavy. Také sme zatiaľ neobjavili."
Ako dlho môže takáto neistá situácia trvať? Ako dlho to bude únosné?
"Možno onedlho budeme riešiť legitímnu otázku, či nie je čas robiť na Slovensku jeden veľký festival miesto dvoch či troch. A kto potom rozhodne, v ktorom meste ten jeden bude? Art Film Fest má už dvadsaťdva rokov, a pritom, keď ho Peter Hledík v roku 1993 zakladal, bola to len komorná prehliadka krátkych dokumentov o výtvarnom umení. Trvala tri dni, na prvý ročník prišlo tristo ľudí a všetci sa vraj cítili senzačne."
Dnes má však festival ambície pozývať herecké hviezdy a odovzdávať im ceny.
"Povedzme, že to bol dobrý marketingový nápad. V Bratislave popri Artfilme najskôr fungoval festival Fórum, a potom Bratislavský festival, ktorý napriek krátkemu trvaniu sa stal diváckejším, populárnejším. A na túto skutočnosť bolo potrebné reagovať. Preto vznikli sekcie hraných filmov, prišlo rozšírenie do Trenčína a herci dostávali pamätné tabuľky. Ľudia si už Art Film Fest nevedia bez toho predstaviť."
Nie je to však pre takýto festival priveľká a zbytočná ambícia? Filmoví fanúšikovia sa na to nechodia pozerať, radšej sú v kine.
"Veľké osobnosti profesného alebo hereckého umenia oceňuje mnoho festivalov. Nepreceňujem to, ale vnímam, že práve toto má v médiách najväčšiu odozvu a aj sponzori sa nás medzi prvými otázkami pýtajú: A kto príde?"
Do Trenčianskych Teplíc prišiel aj Jeremy Irons alebo Isabelle Huppert, ale tiež herci, ktorí v tom čase už neboli hviezdami súčasnej kinematografie. Ako tento rok Claudia Cardinale.
"Ale boli tam aj Roman Polanski alebo Emir Kusturica. Veľké mená predstavujú symboliku asi pre každého z nás iného druhu, sú to stále zaujímavé osobnosti, možno na západ od nás cenené omnoho viac. Musíme si otvorene povedať, že náš festival nie je z rangu, aby sem každoročne prichádzali top hviezdy súčasnej kinematografie, čo mimochodom, vôbec nie je len otázka peňazí. Navyše, situácia sa za dvadsaťdva rokov radikálne zmenila. V prvej polovici 90. rokoch prevládal o východnú Európu prirodzenejší záujem než dnes. Všetko sa skomercionalizovalo a je problém priniesť meno, ktoré by bolo zaujímavé nielen pre mladých divákov, ale aj pre médiá."
Pred dvomi rokmi prišla na Art Film Fest Rumunka Cristina Flutur, ktorá tri týždne pred tým získala cenu pre najlepšiu herečku v Cannes. Hviezda. Ale okolo nej sa haló neurobilo. Prečo?
"Hviezda...?! To hovoríte vy, lebo hviezdny cirkus v Cannes veľmi dobre poznáte. Ale keď prídete za sponzorom a oznámite mu, že príde rumunská herečka, on povie: Aha, fajn. A kto ešte príde? A keď poviete, že už nikto, poďakuje sa vám, že možno nabudúce!"
Cristina Flutur (v strede) získala spolu s Cosminou Stratan (vľavo) cenu pre najlepšiu herečku na festivale v Cannes za úlohu v rumunskom filme Za kopcami. V pravo Alec Baldwin.
Hovoríte, že Art Film Fest ešte nemá veľké renomé. Nie je to však údel slovenského festivalu? Toto nie je zrovna sexy región. Chýba nám južanský temperament aj severská mystika, sme možno len nudný stred.
"To je dobrý postreh. Napríklad športovci to cítia asi rovnako. Tu by sme asi ťažko zorganizovali taký špičkový atletický míting, akým je v Ostrave Zlatá tretra, kam chodí aj Bolt a ďalšie hviezdy ako na bežiacom páse. Paradoxne, šéfuje mu Slovák Alfons Juck, medzinárodne rešpektovaný odborník. Organizuje aj menší míting v Dubnici, ale keďže je viac orientovaný na technické disciplíny ako disk, oštep a kladivo, nie je príliš atraktívny. Síce tam príde aj olympijský víťaz z Maďarska, ale to sa rovná asi tomu, ako keď k nám príde ocenená rumunská herečka. Nikoho to príliš nezaujíma. Ale to je iba jeden uhol pohľadu. Ten druhý je rovnako komplikovaný a súvisí s celkovou kultúrnou tradíciou na Slovensku, jej podporou a dotáciou, kalendárom etablovaných zahraničných prehliadok... je toho oveľa viac, čo vplýva a rozhoduje o fenoméne zvaný medzinárodný filmový festival."
Takže keď nás nezaujíma rumunská herečka, nemôžeme sa čudovať, že nikoho nezaujíma ani slovenský festival?
"To by som si určite netrúfal tvrdiť, ale občas sa zdá, že „veľký“svet akoby bol tak nastavený. Vezmime si posledné ročníky festivalov v Cannes, Berlíne, Benátkach. Svojou dramaturgiou akoby túto časť sveta nevnímali. Takmer ju ignorujú."
Vy by ste si vedeli nejaký náš film z posledného obdobia predstaviť v ich súťažiach?
"Ani jeden, samozrejme. Ale myslel som celý východný blok, Balkán aj bývalé sovietske republiky, Maďarsko, Poľsko... Nemám dokonalý prehľad, ale nechce sa mi veriť, že by v takom ohromnom priestore okrem Maďara Kornéla Mundruczóa a Rusa Andreja Zviaginceva nikto iný nebol."
Filmy z týchto troch veľkých festivalov sú na Art Film Feste obľúbené. Ako vnímate, že silná distribučná spoločnosť Film Europe začína organizovať vlastnú prehliadku Be2Can zloženú práve z nich? Ak nejaký zakúpi, asi si ho radšej nechá pre seba, ako by vám ho mala poskytnúť.
"Pokojne sa môže stať, že raz na tlačovke oznámim, že žiadny film z Cannes nemáme, aj keď ho už náš distributér bude mať zakúpený. Art Film Fest prichádza tri-štyri týždne po Cannes, čo je extrémne krátky čas a je len zhoda šťastných náhod, že sa nám podarí mať aj Zlatú palmu. To sa podarilo predvlani s Láskou, aj vlani so Životom Adele, čo vyvolalo akési samozrejmé očakávanie, že Zlatá palma bude na našom festivale každý rok. No, bohužiaľ, tentoraz nebude."
Máte ťažké srdce na Film Europe?
"Určite nie. Mali sme napríklad záujem otvoriť festival nórskym filmom z Berlinale In Order of Disappearance so Stellanom Skarsgaardom, ale ponúkli nám odlišné obchodné podmienky ako vlani. Vedeli sme tiež, že majú štyri filmy v súťaži v Cannes, ešte skôr ako sa festival začal, a počas neho kúpili aj ďalšie, vrátane Zlatej palmy. Pýtal som sa, prečo zmenili obchodnú politiku. Riaditeľ Ivan Hronec mi vysvetlil, že ak nejaký film zakúpi, ešte to neznamená, že už film má. Po zaplatení zálohovej garancie vo výške dvadsať percent postupne splatí zvyšok, kým ho uvedie do distribúcie. Ak by ho chcel uvoľniť už pre náš festival, musel by celú sumu zaplatiť okamžite. Keďže tie ceny sú vysoké, požaduje aj od festivalov prijateľnú návratnosť. V praxi to znamená prísnejšie podmienky, že ak by sme chceli uviesť všetky ich filmy, je momentálne pre nás nesplniteľné. Ale ako vidno z programu, máme aj horúce novinky z ponuky Film Europe, takže naša spolupráca pokračuje."
Tohtoročná Zlatá palma turecký film Zimný spánok.
Ako vidíte dnes publikum Art Film Festu? Je dostatočne otvorené na to, aby ste mohli v programe riskovať?
"Nemáme problém zaradiť akýkoľvek film, navzájom si dôverujeme a nevyruší ma ani štatistika, že na nejaké premietanie prišlo len tridsať ľudí. Bolo by zaujímavé vedieť, koľko ľudí by chcelo vidieť tohtoročnú Zlatú palmu, vyše trojhodinový turecký film Zimný spánok. Zrejme by sme ho uviedli len v sále pre 150 ľudí, čo by bol zároveň test, ako sa mu asi bude dariť v bežnej distribúcii."
Napriek problémom, ktoré majú festivaly a distributéri, svetová kinematografia sa zdá byť vo forme. Súhlasíte?
"Áno. Všeobecne deklarovaná kríza akoby sa kinematografii vyhýbala. Filmov, aj dobrých, je, našťastie, stále dosť."
Čo sa musí stať, aby vás nejaký nadchol?
"Za tie roky, čo pôsobím v tejto profesii, sa už zo mňa stal otrlý divák. V tom zmysle, že odpozerám všetko, aj tri a pol hodinový turecký film a len málokedy ma niečo prekvapí. Ale z času na čas sa objaví niečo výnimočné. V Cannes som teraz videl ukrajinský film Klan, ktorý máme aj v našej súťaži. V jeho popise som sa dočítal, že je o chlapcovi, ktorý príde ako nováčik do ústavu pre hluchonemých. Nebola tam vôbec zmienka o tom, že v ňom nie sú dialógy, len znaková reč. Treba výnimočnú odvahu a vytrvalosť, aby vznikol v dnešnej dobe film s takým obsahom a formou. Pripomenulo mi to chvíle, keď sme videli čiernobiely a nemý film The Artist. Sedíte ako obvykle v kine a počas premietania si zrazu uvedomíte, že ste svedkom niečoho výnimočného...
