Nebyť edície Bouře s jasne zadefinovaným vkusom, konvenčný čitateľ by básnickú knižku Lydie Lunchovej Krvavá stopa (Vydavateľstvo Maťa) po zbežnom prelistovaní asi odložil. No mená ako William Blake, Arthur Rimbaud či Boris Vian, ako aj ďalších, ktorí v tejto edícii vyšli, napovedajú, že listina vydavateľstva je starostlivo zostavená a žiaden z týchto buričov sa v nej neocitol len tak pre nič, za nič.
„Všetko je vždy protikladom toho, čo som vytvorila predtým,“ hovorí známa speváčka a rebelka Lydia Lunch, vlastným menom Lydia Koch. „Nemám nijaké riešenie,“ hovorí v inej súvislosti. Ako pozvánka do jej knižky Bloodwork, ktorú do češtiny preložila Alžběta Glancová, to napokon znie zaujímavo.
Narodila sa ako jedno z dvojčiat. „Bol to muž a ja som ho zabila,“ vraví autorka o svojom nenarodenom bratovi. „Možno som sa odmietla deliť. Deliť o emócie, vášne a intelekt.“ Presne týmito slovami by sme mohli charakterizovať aj jej verše.
Jedine Nick Cave
Napokon, autorsky sa veľmi presne vymedzuje, samozrejme, negovaním všetkého významného, počínajúc americkými prezidentmi a veličenstvami beatnikmi nekončiac: „Nepáči sa mi, ako písal Kerouac, nepripadá mi to dosť extrémne ani poetické. A všetci, aj Burroughs a Ginsberg, vykrádali Herberta Huckeho.“ Azda jediný umelec, o ktorom hovorí s nadšením, je Nick Cave a hudobníci okolo neho. „Je to tá nádherná pokrivená brutalita, ktorá ma v hudbe opantáva...“ hovorí o jeho textoch. Napokon, práve s ním napísala knihu jednoaktoviek.
Ak bude mať čitateľ po prvom prelistovaní jej veršov nejasnosti, kde sa berie všetko to pohŕdanie a neskrývaná nenávisť, komplexnejší pohľad získa azda po prečítaní doslovu a rozhovoru na konci knihy. Získa predstavu o ďalších aktivitách autorky.
Zložitá cesta k básni
Ak by niekoho zaujímalo, „s akou chuťou sa Lydia vrhala do vzťahov s psychopatmi“, asi siahne aj po jej predchádzajúcom titule Budem pracovať za drogy.
Básne sú žáner, ku ktorému sa dostala zložitou cestou. Venovala sa predtým hudbe, performanciám, účinkovala v undergroundových snímkach a v pornodrogových filmoch.
„Údery do želiez, pokrútené zvuky gitár a jačanie mali k akceptovanej podobe hudby veľmi ďaleko.“ Týmito slovami charakterizuje jej hudobné aktivity Alex Švamberk v doslove knihy, ktorý voľne prechádza do rozhovoru. „Potom, čo bol zvolený Obama s tými svojimi kravinami...“ odcitujme aspoň na priblíženie pár slov autorky k otázkam okolo politiky, ku ktorej sa vyjadruje všetkými dostupnými umeleckými aj celkom neumeleckými prostriedkami.
Vlastne sa z toho nedozvieme, prečo básne, ale pochopíme, že jej verše iné byť nemôžu. Ak by Lydia Lunch trebárs programovo plietla sveter, tak len preto, aby vypichla ihlicami oči zvedavcom, ktorých by určite prilákala, lebo pozornosť teda vzbudiť vie.
Prináša vážne znepokojenie a publikovanie jej textov je odvážny vydavateľský čin. O tom, že vydavateľ nasadil latku riadne vysoko, svedčia aj ďalšie pripravované tituly. Americkú noc od Jima Morrisona či Akrostichy Ivana Martina Jirousa, ako aj ďalšie, si však po básničkách fúrie Lydie Lunchovej už asi budeme môcť čítať normálne pred zaspávaním.
