SME

Speváčka Eva Turnová: Chlapci ožili pri Pussy Riot a petícii pre Putina

Kapela mi zasiahla poriadne do života a ja jej asi tiež, hovorí členka The Plastic People of the Universe.

Eva Turnová (Zdroj: Vladimír Šimíček)

Text: Alexander Balogh

Svojich spoluhráčov v kapele The Plastic People of the Universe nazýva chlapcami, hoci pre väčšinu z nich je už sedemdesiatka aktuálnym vekom. Medzi mužskými rockovými veteránmi pôsobí na pódiu ako zjavenie. Pred takmer pätnástimi rokmi prišla medzi nich, aby narýchlo zaplnila medzeru po predčasne zosnulom lídrovi Mejlovi Hlavsovi, no čoskoro sa stala neodmysliteľnou súčasťou kapely. Hudobníčka, prekladateľka, publicistka s literárnymi ambíciami, ktorá našla záľubu aj v maľovaní, no za svoju najväčšiu umeleckú aktivitu stále považuje výchovu dcéry Johanky. EVA TURNOVÁ.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo svojej novej knihe píšete, že podľa štatistiky každý má na svete štyroch ideálnych partnerov, na ktorých pravdepodobne nikdy nenarazí, a ak áno, tak sa práve pozerá inam. Patríte aj vy do tejto štatistiky, alebo ste sa aspoň raz v ten pravý okamih nepozerali inam?

No pointa je vlastne v tom, že keby som narazila na ideálneho partnera a nepozerala sa inam, tak by som s ním stále bola. Lenže ako sa poznám, tak by som sa aj tak možno čoskoro začala obzerať, či sa niekde nepoflakuje jeden z tých ďalších troch, aby som preskúmala, či nie je viac ideálny, než ten prvý.

Je ideálny partner skôr objekt budúci, očakávaný, pomerne presne zadefinovaný, alebo je častejší prípad, že niekto spočiatku „bežný“ sa časom stane ideálnym?

Skôr býva zvykom, že sa partner ideálnym zdá, potom sa stane bežným a nakoniec žiadnym. V poslednom čase okolo seba vidím skôr veľa ‚krátkodychých‘ spojení, kde sa frčí na vyplavených hormónoch. Každý hovorí o vnútornom pokoji, ale väčšina ľudí meria vzťah tým, čo pre nich ten druhý urobí a ako sa vďaka nemu cíti. Keď sa v partnerovi objaví reflexia našej nedokonalosti, tak ľudia vrátane mňa utečú. Často sa sama sebe snažím nahovoriť, že som si proste vybrala solitérsku cestu, ale je mi čím ďalej jasnejšie, že je to aj útek pred sebou. Pre mňa je trvalý vzťah taký kóan a ideálny partner ten, s ktorým sa ho rozhodnem riešiť a nebudem sa báť ani dočasnej demontáže ega.

Je to tak nejako aj vo vašom muzikantskom živote? Ktoré náhody či rozhodnutia považujete za kľúčové?

Vzťahy so spoluhráčmi vnímam ako rodinu, do ktorej sa okamžite zachumlem a cítim sa v bezpečí. Je zvláštne, že som nikdy nestihla vymýšľať, s kým by som si zahrala. Vždy odniekiaľ prisvišťalo lano. Jedným zo zásadných momentov bolo, keď mi zavolal Pavel Zajíček, či by som nechcela hrať v DG 307.

Mali sme zraz v pivničnom klube, Pavel vyzeral ako Henry Fonda a nástrely ich nových skladieb zneli ako Mushrooms od Johna Cala, takže som vôbec neváhala. Bol to vlastne môj vstup do undergroundu, po ktorom som túžila už oveľa skôr. Ďalší moment bol, keď mi Mejla Hlavsa požičal combo, pretože sme hrali neďaleko jeho domu a mne vybuchla aparatúra.

Mejla zostal na celý koncert a potom mi zavolal, či by som nehrala vo filme Kanárek a následne v projekte Šílenství, ktorý si postavil, keď mu Plastici povedali, že sa im nepáči to, čo zložil. No a tretí smutný a posledný zlomový moment bol, keď som po jeho smrti zaň prevzala post basgitaristu v PPU.

Nastúpiť do kapely po Hlavsovi bolo so zreteľom na vašu predošlú spoluprácu s ním istým spôsobom logické, ale predsa, vstup do každej novej partie, aj medzi kamarátov či známych, je aj krokom do neznáma. Užili ste si osud nováčika medzi staršími mužmi, ktorí si toho odskákali v živote naozaj dosť?

Bolo tam mnoho paradoxov. Hudobní kritici sa cítili dotknutí, že narúšam celú dovtedajšiu schému kapely, skalní fanúšikovia Mejlu by asi boli najradšej, keby skupina úplne skončila a oni sa mohli maznať so spomienkami.

No a po každom koncerte som mala šatňu plnú obdivovateľov, pretože som vyzerala na pódiu dobre. Vtedy som si myslela, že mám talent a že všetci si to všimli, ale i v undergrounde hrá veľkú úlohu vizuál. Táto psychóza vyvolávala dojem, že do seba všetko zapadlo. Ale bol to taký zvláštny humbug, ktorý som si ktovieako nezaslúžila, na basu som hrala zľahka podpriemerne.

Dnes, keď mám v Plastikoch za sebou pätnásť rokov hrania a množstvo práce, tak už ľudia toľko nebláznia, ale zasa ma vnímajú ako jasnú súčasť kapely, čo je lepšie než všetky lichôtky sveta. Tá kapela mi zasiahla poriadne do života a ja jej asi tiež. A som rada, že v tomto prípade som dokázala prekonať i veľa kríz vrátane plánovaných útekov a že ich bolo....

O PPU sa najmä v súvislosti s ich prednovembrovým hraním neraz vravelo, že sú významnejší hlavne postojmi v minulom režime než svojou hudbou. Ich manažér Ivan Magor Jirous tvrdo oponoval, že dôležitá bola ich hudba. Že tie postoje neboli prioritné, ale vznikli pod tlakom vonkajšej moci. Ako ste to pred revolúciou videli vy a ako to vidíte teraz?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3F7P na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu