Mala osem minút a nevyšla na singli. A predsa sa zaradila medzi najžiadanejšie skladby v britskom i zámorskom rozhlase na začiatku 70. rokov.
Naživo to vyzeralo asi takto: „Máme pre vás niečo ako epos,“ oznamuje cez mikrofón Robert Plant, kým Jimmy Page vyludzuje na gitare s dvoma krkmi prvý akord a publikum chápe, že má šalieť. Táto skladba nesmie chýbať na nijakom vystúpení rockových Led Zeppelin od roku 1971 - a nielen tam.
Starway to Heaven je už celkom zľudovená záležitosť, ktorú skúšal vybrnkávať úplne každý muzikant na nádejnom začiatku kariéry, aby zistil, či to má s hraním zabaliť, alebo sa môže pridať k pokročilým.
Táto nezvyčajne členitá romantická balada osem minút graduje od tichej akustickej pasáže so zobcovou flautou až k časti s nadupaným gitarovým sólom. „Ak má nejaká naša skladba nadčasovú hodnotu, je to táto,“ vyhlásil Page o pesničke, ktorá žije vlastným životom a stala sa prelomom i pre kapelu, ktorá spolu s Deep Purple a Black Sabbath pritvrdila rokenrol.
Prišli iné časy
Akoby ste vymenili farby dúhy za sivú – asi takto opisuje zmenu klímy na prelome desaťročí kniha Yeah Yeah Yeah: The Story of Modern Pop. V roku 1970 je jasné nielen v hudbe, že šesťdesiate roky s ich ideálmi mieru, lásky, harmónie sú minulosťou.
Šokujúce násilie na rockovom festivale v Altamonte končí éru nevinnosti. Beatles stoja pred rozpadom, unavenej prvej garde rockerov – Rolling Stones, Who, Kinks alebo Byrds – tiež dochádza dych. Generácia nových kapiel sa vracia k bluesrockovým koreňom, ale hrá o poznanie tvrdšie.
