Knižný piatok
Fonseca je rafinovaný literát, ktorý z čitateľa robí pokračovateľa rozprávania.
Staromoderný nie je staromódny: tento novotvar chce vyjadriť spojenie starého, poctivého rozprávačstva so životným názorom moderného človeka, blúdiaceho v labyrintoch čoraz komplikujúcejšieho sa života. V kolekcii Baron a jiné prózy (Triáda, preklad Pavla Lidmilová a Ladislav Václavík) nájdeme päť próz portugalského autora Branquinha da Fonsecu (1905 - 1974). Niektoré sú poviedkami, iné sa blížia k novele. Všetky majú spoločné črty – tajomstvo, ktoré nie je vtieravé, tlmenú akčnosť, nedopovedanosť, precíznu architektúru, rafinovanú literárnosť.
Rozprávačmi sú nespokojenci, ktorí od niečoho alebo za niečím utekajú. Sú stále na cestách – vlakom, loďou alebo na ťažnom zvierati. Tí, čo žijú v meste, opúšťajú mesto, tí, čo žijú na vidieku, v schátraných zámkoch zasa túžia po svetlách veľkomiest. Tí, čo žijú na súši, sa utiekajú na lode, obyvatelia riek túžia po súši. Obyčajne sa stretnú s pozoruhodnou osobnosťou, často čudákom či outsiderom, ktorý ich zatiahne do svojho príbehu. Príbehu v príbehu príbehu...
Neurčitý čas
Príbehy sa odohrávajú v neurčitom čase, môžu to byť minulé storočia, súčasnosť alebo blízka budúcnosť. Aj priestor je rovnako neurčitý – autor ho opíše iba najnutnejšími znakmi. Všetky postavy sa riadia podľa rovnice melanchólia + únava = nepokoj. Niečo sa vždy stane, ale autora láka viac možnosť, že sa niečo nestane. Niečo ostane nerealizované, neuskutočnené. Žiadne búrlivé drámy, ani akčnosti. Tie sa odohrávajú mimo plátna prózy, buď pred, alebo častejšie po skončení poslednej vety. Čitateľ sa stáva pokračovateľom rozprávania, odloženým rozprávačom budúcnosti.
V poviedke Studené ruce napríklad nájdu nájomníci mŕtveho obyvateľa domu, pričom vysvitne, že ho niekto uškrtil. Fonseca však z toho motívu neurobí detektívku, pátranie po vrahovi ho nezaujíma. Namiesto toho rozohrá jemné pradivo vzťahov, vnútorných i vonkajších konfliktov.
Bez vlastnej vôle
V próze Bez vlastní vůle ide ešte ďalej – pán domu v plnej sile nečakane umiera, pričom iba tušíme, že bol zavraždený, a to niekým z najbližších. Hrdina poviedky sa stáva nielen nechceným spoluvinníkom, ale aj odsúdencom, ktorý je odsúdený žiť na slobode v novom, chaotickom prostredí.
Postavy týchto próz sú ľudia „bez vlastnej vôle“, počúvajúci intuíciu, ktorá tak často mámi, vydávajúci sa do rúk osudu. Pri týchto príbehoch sa nedá nespomenúť si na Kafku a jeho zememerača K. Alebo na ďalšieho Portugalčana, Fernanda Pessou. Nakoniec, jedna z postáv sa volá Pessanha.
Literatúra podľa Fonsecu má opodstanenie vtedy, keď zapisuje niečo neobyčajné, výstredné, nevšedné. Ale zároveň vychádza z banality každodenných životov, aby s nimi zápasila a prevyšovala ich – hoci často vopred porazená rutinou nemenných návykov. Fonseca nikdy nebol módny, preto je aj dnes moderný. Presnejšie povedané: staromoderný.
