Literárium / Eugen Gindl
Žijeme vo svete, v globálnej dedine, kde sa všetko pomiešalo. Politika, ekonomika, kultúra, sociálne vzťahy. Z tejto čalamády sa zrodilo „vedomie spoločnej zodpovednosti za svet“. Tento optimistický názor hlásal pred šesťdesiatimi rokmi mediálny mág Marshall McLuhan. Upozornil, že sa táto zodpovednosť začína masovo, (aj zdola) prejavovať v živelných i organizovaných demonštráciách mládeže proti vojne a kolonializmu, ale aj aktivitami v prospech diskriminovaných menšín či životného prostredia.
Vedomie spoločnej zodpovednosti za svet ešte nevyhaslo. Naopak: nadobúda najrozličnejšie, čoraz aktívnejšie podoby. Ľudia z Occupy Wall Street nahrádzajú v USA odborárov, organizujú štrajky. Pomáhajú pri riešení pracovných sporov. Zachraňujú ľudí, pred vysťahovaním na ulicu... Odhaľujú bludy a fikcie mocných, ktorými rafinovane dezorientujú spoločnosť: o zázračnej účinnosti všemocnej ruky trhu; o škodlivých účinkoch lacných liekov, aby ľudia kupovali lieky drahé; o utajovaných karcinogénnych účinkoch emisií; o utajovaných dohodách korporácií a vlád. Koloniálna nadvláda nad médiami, nad kyberpriestorom slabne.
Sféru reality prekrýva sféra fikcií. Fikciou, píše Bělohradský, je i tvrdenie barónky Thatcherovej - „neexistuje spoločnosť, iba jednotlivci“. Jednotlivci pod neustálou kontrolou. Súčasná, aj „demokratická moc“ už nepovažuje ľudí z ulice za dav hlupákov, ale za hrozbu, ktorej názory a nálady treba „moderovať“. A tých, ktorí fikcie odhaľujú, označuje za nepriateľov spoločnosti.
Výrobcovia fikcií a maskéri reality však strácajú tvár. Čoraz viac fikcií sa pred našimi očami rozpadá. Napriek úsiliu (pozri niektoré panické recenzie na Picketyho knihu Kapitál v 21. storočí), ktoré zahmlievajú podstatu tejto knihy a vypichujú jej „slabiny“.
Nad rumoviskom fikcií sa stávame svedkami. A byť svedkom (aj pred súdom) je apel na svedomie. Nemali by sme zatajovať či prekrúcať fakty a udalosti, ktorých sme svedkami.
„Sme ešte občanmi?“ - pýta sa maďarský filozof G. M. Tamás. „V podmienkach deregulovaného kapitalizmu, keď štáty, ktoré majú chrániť naše záujmy, sú čoraz nemohúcejšie?“ Sme, pokiaľ si nedáme vnútiť fikciu, že právo hovoriť do vecí verejných majú iba ľudia „zakalení ohňom volieb“. Naši reprezentanti. Nie je to pravda. Naša aktívna účasť vo verejnom priestore je legitímna i legálna. Napriek tomu, že hranica medzi legitímnym a legálnym sa účelovo zahmlieva. Legitímne a legálne sú preto aj „karnevaly urazenej dôstojnosti“ (Occupy Wall Street, Indignados či naša Gorila), aj odhaľovanie účelovo vyrábaných fikcií. V mene demokracie...
