Postrehy divákov londýnskej Serpentine gallery siahajú od absolútneho nezáujmu cez transcendentné zážitky až k slzám. Vystúpenie srbskej autorky potrvá celé leto.
Nie je veľa výstav, na ktoré divákom odporúčajú vziať si opaľovací krém, stoličku či ležadlo a dostatok vody. Nie že by sa najnovšia performancia Mariny Abramovičovej odohrávala niekde na pláži. Skôr naopak – je v Londýne, v Serpentine Gallery uprostred Kennsingtonských záhrad.
A vedzte, že krém, vodu a ležadlo oceníte ešte pred tým, než sa dovnútra prázdnej galérie vôbec dostane. To, že si odstojíte v rade, je však azda to jediné, čím si tu môžete byť celkom istí. Vo vnútri už žiadne záruky neplatia.
„Rada by som vám povedala, čo sa tam s vami bude diať, ale neviem to a ani to nechcem vedieť. Doteraz bolo všetko nejakým spôsobom pripravené, ale radikálnosť tohto diela spočíva v tom, že v konkrétnom momente pocítite, čo máte urobiť. A každý moment bude pritom iný,“ hovorila slávna umelkyňa pred novinármi pred pár dňami, keď výstavu otvárala.
V londýnskej galérii zostane do konca augusta – osem hodín denne, šesť dní v týždni. Spolu to bude 512 hodín, a tak sa celá performancia i volá. Dopoludnia otvárajú o desiatej, ale keď sa chcete dostať na prvé miesta v rade, nastavte si budík aspoň na 4.30.
Dotyky a pokyny
Do vnútra galérie sa naraz zmestí stošesťdesiat divákov. Pri vstupe odložíte všetky osobné veci vrátane telefónu či kamery, na zápästie dostanete pečiatku a podpíšete papier, že súhlasíte s tým, aby vás fotili a nakrúcali.
Potom ste už „v rukách“ Mariny Abramovič a jej asistentov. Niektorých chytí za ruku a veľmi, veľmi pomaly s nimi odkráča na ňou zvolené miesto. Dotkne sa vášho ramena, pošepne do ucha pokyny, napríklad „zatvor oči, relaxuj, dýchaj, buď v prítomnosti, načúvaj tichu, na ničom inom nezáleží“ a odíde.
Stojíte čelom k stene, oči zatvorené, okolo vás prechádza ďalšia „živá socha“, niektorí sa držia za ruky, iní sa obzerajú. Odísť môžete, keď sa vám zachce. Po pár minútach či hodinách. Záleží len na vás – či ste z toho celého otrávení, nervózni, vzrušení alebo nadšení.
Kto zlyhá
„Vždy, keď robím performancie, závisí od divákov, ako to dielo dotvárajú,“ hovorila Abramovič krátko pred otvorením. „Každé publikum je iné. V Japonsku umelca nasledujú a poslúchajú ho bezpodmienečne, to je naozaj zvláštne. V Nemecku sa pýtajú a debatujú, ale neurobia, čo od nich chcete. V Mexiku to prežívajú s emóciami, ale v Británii to bude iné. Ste sarkastickí, cynickí, cez víkendy veľa pijete – mám z vás celkom obavy.“
Už dlho pred otvorením, keď bolo jasné, že do Londýna privezie performanciu, odohrávajúcu sa v prázdnej galérii, mnohí sa pýtali, aký to bude mať zmysel.
„Idem do toho s pocitom rizika. Jediný spôsob, ako stadiaľto môžem odísť s pocitom víťazstva, spočíva v tom, že budem extrémne otvorená a pokorná každý jeden moment. A ak sa to celé skončí fiaskom, budem to len ja, kto zlyhá, nie diváci. A zlyhám vtedy, keď tomu prestanem veriť. Prídem o energiu, ktorú do toho vkladám a diváci to pocítia,“ povedala novinárom.
Po čom túžime
Dôvodov, pre ktoré sa pred Serpentine gallery schádzajú davy, je viac. Hoci na to nevyzerá, Marina Abramovič má takmer sedemdesiat, no vlani sa jej podarilo prekročiť hranice svojho publika smerom k fanúšikom Lady Gaga či Jay Z-ho. Dnes jej patrí prívlastok „stará mama performancie“ a sumár jej diel sa pýši i dosť nebezpečnými situáciami.
V galérii už na ňu jeden z divákov mieril zbraňou, ona sama sa vystavovala paralyzujúcim účinkom drog, ohňa, strachu či bolesti.
Na retrospektíve v newyorskom Múzeu moderného umenia pred štyrmi rokmi sedela nepohnuto sedemsto hodín, aby si pred ňu mlčky sadali neznámi diváci. Toto tiché divadlo sa neraz končilo slzami, ktorým sa neubránila ani Marina, keď sa pred ňu posadil bývalý partner Ulay. Rozišli sa koncom 80. rokov v strede Čínskeho múru, na mieste, kam z opačných koncov kráčali tri mesiace.
Čo s človekom spraví načúvanie tichu a nazeranie do prázdna, si každý môže poľahky vyskúšať i doma a zadarmo, poviete si. V Serpentine gallery je to síce tiež zadarmo, no porovnať sa to nedá. Doma budete asi očakávať stíšenie mysle, pokoj či zdvihnuté obočie rodiny, no v Serpentine budete túžiť minimálne po zážitku, ak nie rovno po zázraku. A to je rozdiel.
