Okrem nej pripomína príbeh autorky Dagmar Šimkovej aj schátraná prvorepubliková Villa Marta v Písku, kde žili. Vzali im ju komunisti. Za karikatúry a pomoc priateľom pri úteku na Západ dostala pätnásť rokov. Na slobodu vyšla v roku 1966, v roku 1968 emigrovala do Austrálie a napísala svoje svedectvo.
V Kanade ho vydal Josef Škvorecký a v Slobodnej Európe, kde sa po roku 1968 čítala na pokračovanie, mala veľké ohlasy. Možno aj preto, že viac ako osobným príbehom je filozofickou spoveďou. Autorka navyše slovami kreslí obrazy, oživuje pocit, má zmysel pre kontrast a cynické bodky. Vyšetrovateľa, ktorý číta jej staré ľúbostné listy, nazýva sentimentálnou starou pannou. Píše, že popri tvrdých výsluchoch sú pre obvinených cesty do zidealizovanej minulosti únikom. Až neskôr pochopia, že za zdanlivo nevinnými otázkami je už pripravované obvinenie pre niekoho ďalšieho.
Jej spoluväzenky, ktoré prešli aj koncentračnými tábormi, mali kedysi pred sebou víziu konca vojny. Ako komunistické väzenky majú len víziu návratu do práve budovanej socialistickej svetlej budúcnosti.
Byli jsem tam taky je najmä výpoveďou o sile vlastného presvedčenia a ľudskej dôstojnosti. Knihu Dagmar Šimkovej, ktorá v deväťdesiatych rokoch podľahla rakovine, vydali po nežnej revolúcii niekoľkokrát – naposledy v roku 2010.
