Hra Anonymné dielo poľského dramatika Witkacyho fungovala na doskách Národného divadla, akoby ju autor napísal len včera.
Nemeckom nedávno prebehla búrlivá debata o tom, či nie je súčasná literatúra príliš „slušná a konformná“, ako to vyjadril jeden kritik. V zámorí úspech románov Jonathana Franzena (Rozhrešenie, Sloboda) vyvolal kontroverziu, či sa mu darí predovšetkým preto, lebo rozpráva tradične, realisticky, a rezignoval na avantgardu.
Na Slovensku zasa nijaký širší kultúrny diškurz neexistuje. Myslel som na to, keď som sledoval bratislavské vystúpenie varšavského Národného divadla, posledného hosťa festivalu Eurokontext.
Slávny a starý Teatr Narodowy (vznikol roku 1764!) prišiel s hrou Anonymné dielo od Stanisława Ignaca Witkiewicza, známejšieho pod skratkou Witkacy. Ktovie, či si poľskí dramaturgovia nevybrali hru škandalistu aj preto, že stelesňuje protiklad dnešnej éry kompromisov a prispôsobovania sa.
Tradícia vzdoru
Witkacy (na snímke) sa narodil v roku 1885 v známej umeleckej rodine, ktorú charakterizovala tradícia vzdoru. Otec odmietol dať syna do škôl, aby si nezvykol na podriadenosť a vychovával ho sám. Tým ho však ochudobnil o sociálne kontakty.
Chlapec od raného veku prejavoval mimoriadne nadanie, maľoval a písal. Neskôr sa venoval aj fotografovaniu a filozofii. Sotva dospel, zaradil sa k stratenej generácii. Jeho tvorbu poznačila prvá svetová vojna aj boľševická revolúcia, ktorú zažil v Petrohrade. Životný pocit zhrnul Fernando Pessoa v Knihe nepokoja: „Narodil som sa v dobe, keď väčšina mojej generácie stratila vieru v Boha, z toho istého dôvodu, pre ktorý ju naši rodičia mali: bez toho, že by vedeli prečo.“
Jeho spolupútnici tvorili veľa a žili prikrátko. Na strednú Európu ešte vplýval fin de siecle s dekadenciou a nihilizmom, ovládala ju úzkosť, zdesenie z odľudštenia, nezmyselnosti života, odcudzenia a prázdnoty.
Prekliaty lyrik, Rakúšan Georg Trakl, hľadal útechu v incestnom vzťahu s mladšou sestrou. Maďar Géza Csáth v poviedkach odhaľoval démonické zložky psychiky svojich vrstovníkov. Witkacyho nadchol aj geniálny outsider Bruno Schulz.
Pred rozbúreným chaosom sveta aj duše hľadal Witkacy útechu v drogách. Neuveriteľným tempom napísal viac utopických románov aj štyridsať divadelných hier, z ktorých polovica sa stratila – pri jeho životnom štýle nečudo.
„Prečo som práve táto, a nie dajaká iná bytosť? Práve na tomto mieste nesmierneho priestoru a v tomto okamihu nekonečného času? V tejto skupine osôb, na tejto planéte? Prečo existujem, hoci by som mohol aj nejestvovať?“ pýtala sa veľká a tragická osobnosť poľskej kultúry.
Witkacy: Dve hlavy.
Krik strieda ticho
Aj Anonymné dielo napísané technikou montáže a koláže predstavuje sled obrazov plný významových ruptúr a filozofických aj politických odkazov. Doba si žiadala radikálnu revíziu dramatickej reči. Postavy v jednej vete vyjadrujú úprimnú túžbu po láske a zároveň požadujú anarchistický rozklad sveta.
Chaotický príbeh sa odohráva v expresionistických kulisách osamelého hrobu a väzenskej cely. Unudení šľachtici debatujú s revolučnými robotníkmi, barónky sa objímajú s prostitútkami. Večne nespokojné masy žiadajú priamu demokraciu spojenú s totálnym barbarstvom a velebia násilie aj ezoteriku. V apokalyptickej atmosfére sa verejné mieša s intímnym, krik strieda ticho. Funguje to, akoby to napísal včera.
Predbehol dobu
Divadelný ústav vydal v jednom zväzku Witkacyho najznámejšie Hry (Nové oslobodenie, V malej kúrii, Chobotnica, Šialená lokomotíva, Blázon a mníška a Matka). Ani jedna z nich sa nedostala na naše javiská, čo je typický príklad, ako u nás kultúrne inštitúcie (ne)spolupracujú.
Witkacy predbehol svoju dobu. Päťdesiat rokov pred Cindy Sherman sa fotil v rôznych identitách ako kňaz, blázon či dobrodruh. Už roku 1925 ironizoval reklamný priemysel, keď pre svoju maliarsku živnosť navrhol slogan: „Zákazník musí byť vždy spokojný“, pričom ponúkal komerčné portréty namaľované pod vplyvom drog.
Postupujúca fašizácia ho privádzala do zúfalstva. Dve totality vymazali Poľsko z mapy. Dňa 18. septembra 1939, v deň vstupu sovietskych vojsk, sa na úteku v Jeziorach predávkoval a podrezal si žily.
